( Článok pre internetový magazín Cesta+ )
S čím najviac bojujú hľadajúci mladí ľudia? Dotýka sa vás to?
Problémy, s ktorými naši členovia bojujú, poznáme na vlastnej koži, keďže aj náš tím koordinátorov je zložený z mladých hľadajúcich. Sme s nimi na jednej lodi. Máme od dvadsaťdva do štyridsať rokov a sami hľadáme svoje miesto v živote. Niektorých to ťahá skôr do manželstva, niektorých do zasväteného života, niektorí rozlišujú cestu slobodného laika.
Občas nám tiež príde mail s prosbou o pomoc, radu či modlitbu od niekoho, kto práve prežíva veľmi ťažké obdobie vo veci svojho hľadania. Vtedy sa aj my modlíme a rozlišujeme, čo tomu človeku odpísať, ako ho povzbudiť či nasmerovať na miesta, kde sa môže posunúť ďalej.
Máte aj účastníkov vo veku okolo tridsať rokov? Vtedy sa už človek prestáva považovať za „mládež“ a prichádza kríza…
V posledných rokoch prichádza veľa účastníkov, ktorí majú pred tridsiatkou alebo aj po tridsiatke, čiže už majú všeličo prežité. Zaoberáme sa do veľkej miery témou: Ako byť šťastný, hoci… Tu si môže každý doplniť, čo chce: … hoci už mám po tridsiatke a stále nič… stále nemám manžela, manželku; stále som nenašiel odpoveď, či ísť cestou zasväteného života, alebo nie, či to, čo žijem, mám žiť ako slobodný, alebo nie; keď stále neviem, aká je Božia vôľa pre mňa…
V ich životoch je často prítomný jeden dôležitý zápas: mnohí z nich už prežili hlboké sklamanie vo vzťahu, v láske alebo aj v zasvätenom povolaní, skrátka, už sa im dakedy zrútil svet a oni netušia, či sa ešte niekedy poskladá, či je ešte pre nich svetlá budúcnosť. Nosia v sebe ťažké otázky: Toľko som sa modlil, aby ma Boh viedol správnou cestou; prečo ma teda neviedol? Prečo dopustil, aby ten vzťah skrachoval? Kde mám nabrať istotu, že nabudúce to už vyjde, že vôbec bude nejaké nabudúce?
A potom môže prísť ešte jedno pokušenie: začať žiť život ako čakanie na budúcnosť. Tak sa upnú na tú budúcu túžbu, až na nič iné nemyslia a prítomný život pokladajú za menej hodnotný v porovnaní s tou vysnenou budúcnosťou.
Je všeobecne známe, že keďže pretrváva „kríza rodiny“, ako to hovoril už svätý Ján Pavol II., nastala kríza povolaní vo všeobecnosti, či už duchovných povolaní, alebo povolaní do manželstva. Ako vnímajú mladí ľudia hľadajúci svoje povolanie manželstvo? Boja sa?
Nemôžeme vytvoriť nejaké všeobecné tvrdenie, že mladi sa neberú, lebo sa boja. Keď je človek v prostredí, kde je veľa rozvedených párov alebo nefungujúcich rodín, či už medzi rovesníkmi, v rodine, v škole, určite bude bojovať aj s touto obavou. Skôr vnímame medzi mladými dva trendy. Najprv, že „nemajú potrebu“ vstupovať do manželstva (aj medzi neveriacimi, do civilného zväzku), stačí im žiť v partnerstve. Je to pre nich pohodlnejšie. Nechcú brať na seba záväzok. Známa fráza: „Načo je nám papier?“
A potom je tu druhý silnejúci trend, že mladým sa nedarí „popárovať“, hoci by chceli. Či už dobrovoľne, alebo nedobrovoľne, žijú si svoje životy vo väčšej anonymite, na sociálnych sieťach, samostatnejšie a nezávislejšie ako v minulosti, celé dni trávia v práci… Hlboké vzťahy sa im budujú oveľa ťažšie.
V spoločnosti je čoraz viac takzvaných „voľných zväzkov“. Prečo? V čom môže spočívať koreň problému?
Ako som už povedala skôr, mladí ľudia „nepotrebujú manželstvo“. Dáva im to nejaký pocit otvorených zadných dvierok, ak niečo nie je vo vzťahu v pohode. Na druhej strane, keď im to klape, tak si povedia, že manželstvo nepotrebujú, keď žijú „pekne“. Je to iba papier.
Ja by som z osobnej skúsenosti povedala, že skôr u žien, aj neveriacich, je tá túžba po manželstve, hoci nesviatostnom, niekde hlboko ukrytá. Hoci si ju najprv neuvedomujú, po čase aj vo fungujúcom vzťahu, najmä u ženy, sa táto túžba často objaví. Žena túži po pocite istoty, bezpečia.
Aké sú vízie spoločenstva Angelus?
Keď uvažujeme o vízii v budúcnosti, má to niekoľko rozmerov. Angelus na Slovensku prežil desať rokov a už vtedy na počiatku sa sformovala hlavná vízia, ktorú chceme preniesť aj do ďalších rokov.
Sprevádzanie mladých na ceste hľadania
Naším prvoradým úsilím teda je naďalej sprevádzať mladých, keď si kladú náročné otázky: Ako hľadať Božie volanie vo svojom živote? Aká je moja osobná cesta k svätosti? Je to cesta kresťanského manželstva a rodičovstva? Rehoľného života? V prípade mladých mužov kňazstva? K čomu ma to najviac ťahá? Ktorá cesta je vzhľadom na moje túžby, životné okolnosti a možnosti tá „moja“, na ktorej budem môcť byť najviac sám sebou?
Naše spoločenstvo je hlavne o modlitbe. Na Angeluse je výnimočné to, že sa chceme spolu vzájomne modliť. Máme také „mušketierske“ heslo: „Jeden za všetkých, všetci za jedného.“
Sprevádzanie „singláčov“
V priebehu rokov sa však kryštalizuje jedna veľká potreba, ktorá nebola na začiatku, pred tými desiatimi rokmi, taká vypuklá, a tou je sprevádzať mladých „singláčov“ vo veku tridsať až tridsaťosem rokov. Myslím, že keď sa pozriem na prihlášky, ktoré boli pri vzniku Angelusu pred tými desiatimi rokmi a teraz, tak rozhodne badať vekový posun u hlásiacich sa hľadajúcich. Kým pred desiatimi rokmi sa hlásili skôr dvadsiatnici, teraz je to posun k tridsiatnikom.
V čom sú príčiny, že hranica sa posunula z dvadsiatky na tridsiatku?
Komfort, strach, odchod z bezpečia…
…
Zvyšok sa dočítate v zamknutej časti po oprave webu na stránke: https://www.slovoplus.sk/clanok/2017-11-06-desiate-vyrocie-spolocenstva-angelus