Mk 4, 35 – 41
„Kto je to, že ho i more i vietor poslúchajú?“
Príbeh o utíšení vetra na mori patrí hádam medzi najznámejšie biblické príbehy. Vnímame ho už často až rutinne. A možno sa na maloverných a ustráchaných apoštolov pozeráme medzi prsty.
Musím priznať, že osobne nemám vôbec skúsenosť búrky ani víchrice na mori. Niekedy táto chýbajúca skúsenosť ma vťahuje do zľahčovania situácie. Vietor je v prírode bežným javom. No myslím si, že táto víchrica asi celkom bežná nebola – ani v prírode, ani v srdciach apoštolov. Medzi riadkami môžeme vnímať obrovský strach, ktorému prepadli apoštoli. Nie vnútrozemskí turisti, ktorí búrku na mori zažijú možno raz za život. Táto situácia vystrašila silných chlapov, ktorí sa živili ako rybári a ktorí vietor, aj hrozný, na mori zažili istotne nespočetne veľa ráz. Musela to byť ozaj hrôza.
Zvláštne je však aj niečo iné. Keď im Kristus povie, aby šli na druhý breh, „apoštoli ho vzali so sebou na lodi“. Nemali problém vpustiť Krista do svojej lode. Človeka cudzieho alebo nedôveryhodného by so sebou na otvorené more nebrali. Svedčí to o tom, že Krista už dobre poznali a zjavne mu aj verili. Veď loď bola pre nich nástrojom živobytia, bola ich svetom, niečím existenčne dôležitým, bola doslova miestom ich života. Dovolili mu vstúpiť do lode, aj do ich životov. Koľkokrát ani my nemáme problém pozvať Krista do svojho života. Berieme to tak možno automaticky, nezamýšľame sa nad tým. Veď nám nie je úplne cudzí. Máme sami pred sebou za to, že Ježiša poznáme. Dovolíme mu nás sprevádzať v našom aute, možno nemáme problém ho pozvať za náš počítač, do našej práce, na náš gauč, aj do našej kuchyne…. A je to dobré, Kristus tam všade chce s nami byť. Chce s nami zdieľať náš život, veď preto sa vlastne stal človekom.
Avšak problém nastáva vtedy, keď vypukne víchrica. Aj keď nám možno chýba skúsenosť silného vetra na mori, všetci máme skúsenosť vlnobitia v živote. A verím tomu, že hrôza, ktorú pri tom zažívame my, môže byť rovnako strašná ako tá, ktorú zažívali apoštoli. Zúfalý výkrik, zvolanie na Krista je v prežívaní strachu, beznádeje, bolesti, bezradnosti,…. úplne na mieste: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ Nemôžeme to apoštolom zazlievať. Ani sa tváriť „sväto“ a povýšenecky moralizovať, čo mali a nemali robiť. Ruku na srdce. Koľkokrát sme my sami na Boha v našej duši kričali, alebo minimálne mu v skrytosti duše zazlievali Jeho konanie, či nekonanie? A je to ľudské, Boh chce našu úprimnosť, hoci úprimnosť môže znieť divne: „Učiteľ, nedbáš? Nedbáš o to, že nemôžem, že neviem, že nevládzem, že ma bolí, … ? Každý si môže dosadiť svoje a pýtať sa to v modlitbe Krista.
Kristus na toto zvolanie odpovedá dvojnásobne. Najprv utíšením vetra, a potom dáva odpoveď apoštolom i nám: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ A tu si hádam všetci, keď sme zmietaní vo svojich osobných víchriciach, musíme pokorne priznať, že táto Ježišova výčitka je často na mieste.
Nepozerajme na apoštolov zhora. My sami padáme presne tam, kde oni. Pokorne si to priznajme pred sebou aj pred Bohom.
Na začiatku evanjelia máme pocit, že apoštoli Krista poznajú, boli ním povolaní, vyučuje ich, trávia s ním čas, majú k nemu takú dôveru, že ONI ho berú so sebou na loď, v snahe poslúžiť mu (nie On prejavuje službu im). Situácia sa v silnom vetre zmení a oni sú tí, ktorí vo svojej biede volajú ku Kristovi, hoci bez konkrétnej prosby, v slabosti viery, len ako výkrik zúfalstva. Azda najväčším paradoxom dnešného evanjelia je to, že keď sa vietor utíši a situácia sa upokojí, všetci očakávame happyend. Vtedy sa apoštoli medzi sebou pýtajú: „Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“ Zrazu nevedia, kto to je, koho na svoju loď i do svojho života vpustili. Zisťujú, že Krista vlastne v Jeho podstate vôbec nepoznajú. A toto je skutočnou príležitosťou pre nich na ďalší nový začiatok. Spoznávať Krista úplne iným spôsobom. Spoznať, kto Kristus naozaj je a akým je.
Toto je i pozvanie pre nás, do našich víchric. Tých hrozných, aj tých znesiteľných. Pozvanie do našich výkrikov bolesti voči Bohu. Kiež by sme dostali milosť z týchto víchric vychádzať tak premenení, aby sme si dokázali otvoriť srdce pre otázku: Kto Kristus je? Kto je Kristus v mojom živote, pre mňa?
A kiež by sme mali milosť zanechávať naše staré poznanie a nachádzať tie najrýdzejšie odpovede na tieto otázky. Také, ktoré nás budú viesť k skutočnému a čoraz hlbšiemu poznaniu Trojjediného Boha.
Katka H.