Jn 6, 1 – 15
„Tu Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával sediacim; podobne aj z rýb, koľko chceli.“
Dnes nám liturgický kalendár predkladá text Evanjelia, ktorý je síce „ošúchaný“, ale je krásne objavovať nové hĺbky v poznaných vodách a tento objaviteľský potenciál v dnešnom úryvku istotne je.
Nepoviem nič nové o tom, že zázrak rozmnoženia chleba vnímame ako predobraz slávenia sv. omše. A hoci to vieme, je dobré si to znova uvedomiť v našej duši a pripomenúť si to predtým, než budeme o dnešnom texte uvažovať ďalej. Je to stála, nekrvavá obeta Krista na kríži. Obeta kríža je najúžasnejším skutkom lásky Boha k človeku. Boh je láska a teda všetko, čím sa chce priblížiť človeku nie je ničím iným než skutkom vychádzajúcim z lásky a hnaným láskou. Eucharistický chlieb je zhmotnená nehmotná Láska samotná. Kiež by sme si to dokázali uvedomovať stále viac a viac.
Každý jeden z nás je hladný i smädný po láske. Na zemi jej absolútne naplnenie nemôžeme dosiahnuť. Lebo uspokojenie tejto túžby lásky môžeme nájsť len v Bohu. Pozemská je len jej obrazom. Hoci môže mať nezištné formy a najčistejšie úmysly, nedokáže nás naplniť absolútne. Nikdy. Nasýtenie duše z pozemskej lásky môže trvať iba istý čas. A je to tak prirodzené a Bohom dané. Nič si nemusíme vyčítať, že nedokážeme úplne milovať, ani sa cítiť úplne a stále milovaní. Sme ľudia. Dnešné Evanjelium nie je výčitkou pre náš hlad a smäd po láske, práve naopak. Je prijatím našej slabosti zo strany Boha a akceptovaním tohto hladu. Odpoveďou Boha na tento hlad je nádej na nasýtenie.
Za Kristom prichádzal veľký zástup ľudí. My všetci sme v tom zástupe a práve preto je taký veľký. Každý jeden z nás sa tam môže nájsť a pomyselne sa doň postaviť. A Kristus začína zaujímavý rozhovor s Filipom. Vyslovene ho skúša, aby ho vyučoval. V podstate ho vyzýva nájsť riešenie pre nasýtenie toľkého fyzického hladu, ale aj hladu ľudstva po láske. „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ Akoby mu vravel: „Kde zoženieme toľko lásky, aby sme týchto uspokojili?“ Filip vidiac veľkosť zástupu a jeho hladu musí ľudsky kapitulovať a priznať, že aj keby dali všetko, čo tam mali a aj keby vyčerpali úplne svoje ľudské zásoby – päť chlebov a dve ryby, nenasýtia fyzický hlad davu ani hlad ľudstva po láske. Ani tá najväčšia námaha akéhokoľvek človeka, ani to najviac, čo ľudská snaha a láska dokáže dať, nemôže stačiť na nasýtenie našej duše po láske.
Je darom si to plne uvedomovať v dvoch rovinách. Na jednej strane tým, že aj keď niekoho milujeme akokoľvek veľmi, nikdy to nebude pre neho absolútne „dosť“. A na druhej strane tým, že od nikoho nemôžeme čakať takú lásku, ktorá nás samých úplne uspokojí a nasýti. Toto uvedomenie si je darom a milosťou, lebo nás vedie k pokore, k pravde a nevyhnutne k Bohu – hoci cez kríž.
Odpoveďou na problém je samotný Ježiš. On rozmnožil chleby a ryby a rozdával sediacim, doslova: „koľko chceli.“ On v Eucharistii doslova rozmnožuje seba a dáva sa nám toľko, koľko my sami chceme. Nevydeľuje. Je tam pripravený darovať sa úplne. Otázkou pre nás je: Koľko my sami chceme? Koľkokrát my sami prichádzame za ním s túžbou po stretnutí, disponovaní k prijatiu Eucharistie? Ako sa staráme o to, aby sme boli disponovaní? Ako sa my staráme o nasýtenie? Kristus chce dať toľko, koľko budeme sami chcieť.
Čím je náš hlad po ňom väčší, tým bude naše uspokojenie vo večnosti plnšie. Nenechať sa uspokojiť s náhradami lásky, ale túžiť iba po tej pravej Láske. Všetko hľadať a nachádzať v ňom. Aj keď v pozemskom živote nedokonale, ale vo večnosti úplne. Kiežby sme svoje srdcia nechávali vzrastať v túžbe po Bohu, aby sme mohli byť v plnosti nasýtení toľko, koľko budeme chcieť. Kiežby sme svoju vyhladovanú dušu nechávali čo najviac pookriať a nasýtiť sa Bohom v modlitbe a prijímaní Eucharistie. „Lebo Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“. A to je ten najväčší dar absolútnej Lásky z lásky k nám, ktorí sme nehodnými lásky a napriek tomu tak veľmi milovanými. Pane, pomôž nám prosím to znova a znova objavovať v novej hĺbke, veriť tomu a žiť to, každý deň.
Katka H.