Jn 6, 24 – 35
„Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“
Minulú nedeľu sme sa zamýšľali nad úryvkom Evanjelia, v ktorom Kristus rozmnožil päť chlebov a dve ryby. Text minulej nedele končil slovami: „Ale keď Ježiš spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám.“
Zdá sa nám, že ten obrovský dav ľudí, v ktorom bolo päťtisíc mužov okrem žien a detí, celý ten zástup akoby nič nepochopil. Také posolstvo lásky chcel Ježiš ľuďom ukázať a vysvetliť. Pozvať do hĺbky nezištnej lásky, ktorú chce Boh darovať človeku. Ostal nepochopený, keď ľudia chceli z neho urobiť kráľa. Nie pre lásku Boha, s ktorou sa chcel deliť a ktorou miluje človeka, ale pre potenciál pohodlnej obživy pre celý národ. A skúsenosť učí, že po čase aj to by bolo na nasýtenie ľudskej spokojnosti (a túžby po láske) málo. Aká tvrdosť sŕdc! A tak sa Kristus utiahne opäť do samoty. Môžeme predpokladať, že sa utiahol do modlitby. Modlitba je premostením úryvku minulej a dnešnej nedele. Je tichým, nenápadným, ale dôležitým elementom na pozadí oboch udalostí. V skrytosti a intimite s Otcom sa dotýka toho, čo naplno prežije v Getsemany – bolesti z neprijatej lásky, z neprijatia Boha, odmietnutia Boha hriešnym človekom a odmietnutia nezištnej vykupiteľskej obety za hriechy. Zároveň nám dáva príklad, ako my sami máme prežívať nepochopenie, sklamanie, odmietnutie… Návod je jednoduchý – v modlitbe. V tichom dialógu duše so svojím Bohom. V spojení bolesti s tichou prítomnosťou Boha. Toto konanie Ježiša môže byť pre nás krásnou a inšpiratívnou školou modlitby.
Aby sme doplnili kontext celkom, zo samoty sa Ježiš vracia k učeníkom kráčajúc po mori. Neostáva v samote s Bohom ani ich nenecháva samotných. Modlitba a dialóg s Otcom nie je pre Krista únikom. Nie je konečnou zastávkou, na ktorú zamieri a ktorou by sa uzatváral pred ľuďmi a problémami. Naopak, samota, ticho a intimita modlitby je pre neho štartovacou pozíciou, z ktorej môže opäť vyjsť do dialógu a života s ľuďmi. Svojím konaním nás učí modliť sa, dáva nenápadný príklad. Ak sa úprimne chceme učiť modlitbe, dokážeme v tichosti pozorovať Krista a učiť sa, ako to v nenápadnosti a plynutí bežného života robil on. Stiahnuť sa do ešte väčšej blízkosti k Bohu v modlitbe ako do bezpečného hniezda vtedy, keď zažívame úspech a ľudia by nás chceli doslovne korunovať. Ale aj vtedy, keď v duši cítime nepochopenie a sklamanie. A hoci aj vtedy, keď zažívame všetko naraz ako dnes Ježiš. Ovocie modlitby sa prejaví práve vtedy, keď budeme schopní sa z jej bezpečnej náruče vrátiť späť do sveta, do vzťahov, do problémov. Presne tak, ako Kristus dnes.
Najprv sa vráti k učeníkom a potom sa necháva nájsť davom, ktorý ho hľadal. Hoci pohnútky davu nepatrili do kategórie najzbožnejších. Kristus je pravdivý, nehrá sa na nič a priamo konfrontuje ľudí s ich úmyslami. Hľadali ho preto, lebo jedli z chlebov a nasýtili sa. Nehľadali viac, nechceli rozpoznať viac,… zasekli sa pri uspokojovaní svojho žalúdka, svojich pozemských potrieb. Modlitba aj nám má pomôcť vidieť veci pravdivo. Nie ich prestať vidieť alebo popierať. Napriek bolesti pravdy vedie k schopnosti milovať a schopnosti dávať. A Kristus sa nám dáva celý! Na nesprávne hľadanie dáva tú najsprávnejšiu a najpravdivejšiu odpoveď, dáva seba: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“
Znie to možno filozoficky, ale pozrime sa na to jednoducho a prakticky. Prečo my hľadáme každý deň Krista? Ruku na srdce? Isto to má mnoho aj iných dôvodov ako čistú lásku. Či niekde v hĺbke duše každý z nás nedúfa, že s Pánom Bohom po boku bude aj ten náš život ľahší? Prosíme, modlíme sa, dúfame…. v našich problémoch každodenného života často vyhľadávame Krista. A je to správne, Kristus chce byť úplne prítomný v našich životoch.
Odpoveďou na naše túžby, potreby a hľadania, hoci často nesprávne a hnané nesprávnymi, plytkými motiváciami, predovšetkým odpoveďou na náš hlad po Bohu a po Božej láske je opäť Kristus. Týmto dnešným uistením nás pozýva ku kontemplácií. K neustálemu nazeraniu na Boha prítomného predovšetkým v Eucharistii, ale prítomného aj v našej duši. Tam ho svojím duchovným zrakom môžeme kontemplovať neustále. On je chlieb z neba. Chlieb lásky. Skúsme si dnes viac ako inokedy uvedomovať v priebehu dňa Ježišovu prítomnosť v našej duši. Skúsme ho hľadať nie preto, aby nám požehnal, ale iba pre Neho samého. Iba preto, aby sme boli s Ním.
Katka H.
Leave a reply