V plnom znení prinášame homíliu a záverečný pozdrav Svätého Otca Františka pri koncelebrovanej svätej omši v Areáli sv. Jána Pavla II. v Metro Parku v Panama City, ktorou v nedeľu 27. januára 2019 vyvrcholili 34. svetových dni mládeže.

 

«Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. A on im začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli“ » (Lk 4,20-21).

 

    Takto nám evanjelium predstavuje začiatok Ježišovho verejného účinkovania. Ukazuje ho v synagóge, medzi ľuďmi, ktorí ho poznali od malého dieťaťa; sú tam známi a susedia, a ktovie, možno aj nejaký „katechéta“, ktorý ho učil zákonu. Je to dôležitý okamih v živote Majstra - okamih, keď sa dieťa, ktoré rástlo a formovalo sa v lone tohto spoločenstva, stavia na nohy a berie si slovo, aby ohlásilo a uskutočnilo Boží sen. Slovo, ktoré bolo doteraz hlásané iba ako prísľub do budúcna, a len v Ježišových ústach môže zaznieť do prítomnej chvíle, stať sa skutočnosťou: «Dnes sa splnilo».

    Ježiš zjavuje Božie teraz, ktoré nám vychádza v ústrety, aby aj nás povolalo mať účasť na jeho teraz, keď sa má hlásať «evanjelium chudobným», «oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť», «utláčaných prepustiť na slobodu» a «ohlásiť Pánov milostivý rok» (por. Lk 4,18-19). Je to Božie teraz, ktoré sa sprítomňuje s Ježišom, stáva sa tvárou, telom, milosrdnou láskou, ktorá nečaká na ideálne alebo dokonalé situácie, aby sa mohla ukázať, ani neprijíma výhovorky, prečo by sa ešte nemala uskutočniť. On je Boží čas, ktorý robí správnymi a vhodnými všetky situácie a všetky priestory. V Ježišovi sa začína a ožíva prisľúbená budúcnosť.

   Kedy? Teraz. No nie všetci, čo ho tam počúvali, sa cítili pozvaní či povolaní. Nie všetci susedia z Nazareta boli pripravení uveriť v niekoho, koho poznali a videli rásť, a naraz ich pozýval uskutočniť tak dlho očakávaný sen. Dokonca «hovorili: Vari to nie je Jozefov syn?» (Lk 4,22).

   Aj nám sa môže stať tá istá vec. Nie vždy veríme tomu, že Boh môže byť tak konkrétny a každodenný, tak blízky a reálny, a ešte menej tomu, že sa tak sprítomní a koná prostredníctvom tak známej osoby ako môže byť náš sused, priateľ, či príbuzný. Nie vždy veríme, že Pán nás môže pozvať, aby sme pracovali a zašpinili si ruky spolu s ním v jeho Kráľovstve - tak jednoduchým, ale výrazným spôsobom. Je pre nás náročné prijať, že «Božia láska sa robí konkrétnou a takmer hmatateľnou v dejinách, so všetkými ich bolestnými aj slávnymi udalosťami» (Benedikt XVI., Katechéza, 28. septembra 2005).

    Nezriedka sa správame ako susedia z Nazareta, keď uprednostňujeme vzdialeného Boha: krásneho, dobrého, štedrého, ale vzdialeného a predovšetkým takého, čo neobťažuje, akéhosi „ochočeného“ Boha. Pretože blízky a každodenný Boh, Boh priateľ a brat od nás vyžaduje, aby sme sa naučili blízkosti, každodennosti, a predovšetkým bratstvu. Nechcel sa zjaviť anjelským alebo veľkolepým spôsobom, ale chcel nám darovať bratskú a priateľskú, konkrétnu, rodinnú tvár. Boh je skutočný, pretože láska je skutočná, Boh je konkrétny, pretože láska je konkrétna. A je to práve táto «konkrétnosť lásky, ktorá predstavuje jeden z najdôležitejších elementov v živote kresťanov» (porov. Benedikt XVI., Homília, 1. marca 2006).

    Aj my čelíme tým istým rizikám ako ľudia z Nazareta, keď v našich spoločenstvách chce evanjelium ožiť konkrétnym spôsobom, a my začíname vravieť: „Ale títo mladí, nie sú to deti Márie a Jozefa, a nie sú to súrodenci toho a toho... či rodičia? Nie sú to mládežníci, ktorým sme pomáhali rásť? ... Nech sú len ticho. Ako by sme tomu mohli uveriť? Tamten, nie je to ten, čo stále rozbíjal okná s loptou?“ A ten, ktorý sa narodil, aby bol proroctvom a ohlásením Božieho kráľovstva, je naraz ochočený a ochudobnený. Chcieť si ochočiť Božie slovo je každodenným pokušením.

    A aj vám, drahí mladí, sa môže stať to isté vždy, keď si myslíte, že vaša misia, vaše povolanie, ba aj váš život je prísľub, ktorý platí len do budúcna, a nemá nič spoločné s prítomnosťou. Akoby „byť mladými“ bolo synonymom „čakárne“ - pre toho, kto očakáva, kým príde jeho hodina. A „len zatiaľ“ - kým príde tá hodina - pre vás vymyslíme, alebo aj vy sami vymyslíte pre seba akúsi hygienickú, pekne zabalenú budúcnosť bez dôsledkov, dobre postavenú a zaručenú, so všetkým „dobre zabezpečeným“. Nechceme vám ponúknuť budúcnosť z laboratória, to je fingovaná radosť. Nie je to radosť dneška v konkrétnosti lásky. A tak vás s touto fingovanou radosťou „chlácholíme“ a uspávame vás, aby ste nerobili hluk, aby ste nevyrušovali, aby ste sa nepýtali samých seba a ani druhých, aby ste seba, ani druhých nespochybňovali; a v tomto „len zatiaľ“ vaše sny strácajú na sile, začínajú driemať, strácajú sa na ceste a stávajú sa prízemnými „ilúziami“, malými a smutnými (porov. Homília na Kvetnú nedeľu, 25. marca 2018), len preto, že sa domnievame - alebo vy sa domnievate - že ešte neprišlo vaše teraz; že ste príliš mladí na to, aby ste sa zapojili do snívania a budovania zajtrajška. A tak začíname otáľať... A viete čo? Mnohým mladým sa toto páči. Prosím vás, pomôžme im, aby sa im to nepáčilo, aby dokázali žiť Božie teraz.

    Jedným z plodov nedávnej synody bolo bohatstvo tej skutočnosti, že sme sa mohli stretnúť, a predovšetkým navzájom počúvať. Bohatstvo vzájomného načúvania medzi jednotlivými generáciami, bohatstvo vzájomnej výmeny a hodnota poznania toho, že jedni druhých potrebujeme, že sa musíme snažiť, aby sme podporovali cesty a priestory, v ktorých sa môžeme spolu zapájať do snívania a budovania zajtrajška už od dnes. Nie však izolovane, ale spojení: vytvárajúc spoločný priestor. Priestor, ktorý nám nik nedaruje, ani ho nemôžeme vyhrať v lotérii, ale priestor, za ktorý aj vy musíte bojovať. Vy mladí musíte bojovať o váš priestor dnes, pretože život je teraz. Nikto ti nemôže sľúbiť ani jeden deň budúcnosti, tvoj život je životom dnes. Musíš sa vložiť do hry dnes, tvoj priestor je dnes. Ako odpovedáš na toto?

    Vy, drahí mladí, nie ste „budúcnosťou“ – všetci radi hovoria: „Vy ste budúcnosťou“ – nie, vy ste prítomnosťou; nie ste Božou budúcnosťou, vy mladí ste Božím teraz! On vás zvoláva a volá vás vo vašich komunitách a mestách, aby ste šli hľadať starých rodičov, dospelých; aby ste sa postavili na nohy a spoločne s nimi sa chopili slova a uskutočnili sen, ktorý si o vás vysníval Pán.

    Nie zajtra, ale teraz, pretože tam, kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce (por. Mt 6,21); a to, do čoho sa zamilujete, si získa nielen vašu predstavivosť, ale dotkne sa všetkého. Bude to dôvod, pre ktorý ráno vstanete a ktorý vás vzpruží v okamihoch únavy, ktorý vám rozorve srdce a naplní vás úžasom, radosťou a vďačnosťou. Cítite, že máte poslanie a zaľúbite sa doň a od toho bude závisieť všetko (porov. Pedro Arrupe SJ, Nada es más práctico). Mohli by sme mať všetko: ale ak chýba pasia lásky, bude chýbať všetko. Pasia lásky dnes! Dovoľme Pánovi, nech v nás vzbudí lásku a vedie nás k nášmu zajtrajšku!

   Pre Ježiša neexistuje nejaké „len zatiaľ“, ale láska milosrdenstva, ktorá chce preniknúť srdce a získať si ho. On chce byť naším pokladom, pretože nie je žiadnym životným „len zatiaľ“, či prechodnou módou: je darujúcou sa láskou, ktorá pozýva k sebadarovaniu.

   Je konkrétnou, blízkou, reálnou láskou dnes; je sviatočnou radosťou, ktorá sa rodí z rozhodnutia mať účasť na zázračnom rybolove nádeje a dobročinnosti, solidarity a bratstva, oproti mnohým paralyzovaným či paralyzujúcim pohľadom - kvôli strachu, vylúčeniu, špekulácii a manipulácii.

   Bratia a sestry, Pán a jeho misia nie sú v našom živote žiadnym „len zatiaľ“, čímsi prechodným, nie sú len jedným Svetovým dňom mladých, sú naším životom dnes i v priebehu cesty!“

   Počas všetkých týchto dní nás osobitným spôsobom - ako hudba v pozadí - sprevádzalo Máriino „fiat“. Ona nielen uverila v Boha a v jeho prisľúbenia ako v niečo možné: ona uverila v Boha a mala odvahu povedať „áno“, aby mala účasť na tomto Pánovom teraz. Cítila, že má poslanie, zaľúbila sa - a to rozhodlo o všetkom. Musíte cítiť, že máte poslanie, nechať sa zamilovať a Pán rozhodne o všetkom.

   Tak ako to bolo v nazaretskej synagóge, Pán, uprostred nás, svojich priateľov a známych, znovu vstáva, berie knihu a vraví: «Dnes sa splnila táto stať Písma, ktorú ste práve počuli» (porov. Lk 4,21).

   

    Drahí mladí, chcete žiť konkrétnosťou jeho lásky? Vaše „áno“ nech je naďalej vstupnou bránou, aby nám Duch Svätý dával nové Turíce, Cirkvi i svetu. Nech sa tak stane.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR v spolupráci s TV LUX) -mkr, jb-

 

Prinášame celý príhovor Svätého Otca Príhovor pápeža Františka mladým na privítacej ceremónii SDM v PanameFrantiška mladým účastníkom SDM pri uvítacej slávnosti v areáli Santa Maria la Antigua na nábreží Cinta Costera v Panama City vo štvrtok 24. januára 2019 .

 

Drahí mladí, pekné popoludnie!

 

Aké je krásne znova sa stretnúť a naviac práve v tejto krajine, ktorá nás víta s toľkou farebnosťou a srdečnosťou! Sme tu spolu v Paname, Svetové dni mládeže sa opätovne stávajú sviatkom, sviatkom radosti a nádeje pre celú Cirkev a pre celý svet, je to veľké svedectvo viery.

Pamätám sa, že v Krakove ste sa ma viacerí pýtali, či pôjdem do Panamy, a ja som odpovedal: „Ja neviem, ale Peter tam bude určite prítomný. Peter tam bude.“ Dnes som rád, že vám môžem povedať: Peter je s vami, aby oslavoval a obnovoval vieru a nádej. Peter a Cirkev kráčajú s vami a chceme vám povedať, aby ste nemali strach, aby ste kráčali vpred s touto obnovujúcou energiou a s touto neutíchajúcou túžbou, ktorá nám pomáha a povzbudzuje nás, aby sme boli radostnejší a ochotnejší byť svedkami evanjelia. Aby ste kráčali vpred nie preto, aby ste vytvorili paralelnú Cirkev, ktorá bude tak trocha zábavnejšia, alebo „cool“ na akcii pre mladých, s trochou viac dekorácie, ako keby vás toto malo uspokojiť. Takto rozmýšľať by znamenalo nemať rešpekt voči vám a voči všetkému, čo nám Duch Svätý prostredníctvom vás hovorí.

Naopak! Chceme spoločne s vami stretnúť a prebudiť neustálu novosť a mladosť Cirkvi, otvárajúc sa neustále tejto milosti Ducha Svätého, ktorý mnoho ráz koná nové Turíce (por. Synoda o mladých, Záverečný dokument, 60). A toto je možné jedine tak, ako sme to prežili pred pár mesiacmi počas synody, že sa odhodláme kráčať počúvajúc sa navzájom a v počúvaní sa budeme navzájom dopĺňať. Ak sa odhodláme svedčiť ohlasujúc Pána v službe našim bratom. A je to vždy konkrétna služba, nie len čosi naoko, ale ozajstná služba.

Ak ideme kráčať, mladí, vždy mladí tak ako v histórii Ameriky - myslím na vás, ktorí ste prví odštartovali tieto Svetové dni, na domorodú mládež. Boli v Amerike ako prví a tiež ako prví rozbehli toto stretnutie. Veľký potlesk, silne! A tiež mladí, ktorí sú potomkami Afričanov, tí mali tiež svoje stretnutie a predbehli nás. Ďalší potlesk!

Nuž, viem, že prísť sem nebolo vôbec jednoduché. Poznám námahu a obety, ktoré ste museli priniesť, aby ste sa mohli zúčastniť na tomto stretnutí. Veľa dní práce a námahy. Prípravné stretnutia a modlitby vás pripravili, takže cesta, samotná cesta je odmenou. Učeníkom je nielen ten, kto príde na určené miesto, ale aj ten, kto začne  s rozhodnosťou, kto nemá strach riskovať a vydať sa na cestu. Ak niekto začne kráčať, už je učeníkom; ak zostaneš nehybným, prehral si. Pustiť sa kráčať, to je najväčšou radosťou učeníka, byť na ceste. Vy ste nemali strach riskovať a vydať sa na cestu. A dnes môžeme oslavovať, pretože tento sviatok sa začal už dávno a v každej komunite.

Počuli sme pred chvíľou pri predstavení zástav, že prichádzame z rozličných kultúr a národov, hovoríme rozdielnymi jazykmi, rozlične sa obliekame. Každý z našich národov prežil iné dejiny a okolnosti. V koľkých veciach sa môžeme odlišovať! Ale nič z toho nebránilo tomu, aby sme sa mohli stretnúť. Toľké rozdiely neboli prekážkou toho, aby sme sa stretli a boli spolu, zabávali sa spoločne, spoločne oslavovali, spolu vyznávali Ježiša Krista. Nijaké rozdiely nás nezastavili.

A toto je možné vďaka tomu, že vieme, že je tu niekto, kto nás zjednocuje, kto z nás robí bratov. Vy, drahí priatelia, ste veľa obetovali, aby ste sa tu mohli stretnúť, a takto sa premieňate na skutočných učiteľov a majstrov kultúry stretnutia. Týmto sa premieňate na učiteľov a majstrov kultúry stretnutia, ktorá nie je: „Ahoj, ako sa máš, čau, dovidenia!“ Nie, kultúra stretnutia je tá, ktorá nám dáva kráčať pospolu uprostred našej rozdielnosti, ale s láskou, spoločne všetci tou istou cestou.

Vy s vašimi gestami a vašimi postojmi, s vašimi pohľadmi, túžbami a predovšetkým s vašou citlivosťou, akú máte, vyvraciate všetky tie rétoriky, ktoré sa sústreďujú na zasievanie rozdelenia, na odmietnutie a vylúčenie tých, ktorí nie sú ako my. Ako to vo viacerých krajinách Ameriky zvykneme povedať. Nie sú to ľudia navlas podobní (špan. výraz: „GCU – Gente como uno“). Vy to vyvraciate, všetci ľudia sme ako jeden, všetci s našou rozdielnosťou. A to všetko vďaka tomu, že máte čuch, ktorý vie vycítiť, že «pravá láska nezmazáva legitímne rozdiely, ale ich harmonizuje do vyššej jednoty» (Benedikt XVI., Homília, 25. januára 2006).

Zopakujem to: «pravá láska nezmazáva legitímne rozdiely, ale ich harmonizuje do vyššej jednoty». Viete, kto to povedal? Viete? Pápež Benedikt XVI., ktorý nás sleduje a ideme mu zatlieskať, pošleme mu pozdrav z tohto miesta. On nás sleduje cez televíziu. Pozdravme, všetci rukami pozdravme pápeža Benedikta.  

Naopak vieme, že otec lži, diabol, vždy dáva prednosť rozdelenému a hašteriacemu sa ľudu – je majstrom v rozdeľovaní a má strach pred ľudom, ktorý sa učí pracovať spoločne. A toto je kritérium podľa ktorého sa ľudia delia: budovatelia mostov a budovatelia múrov, tí budovatelia múrov, ktorí sa zasievaním strachov snažia rozdeliť a blokovať ľudí. Vy chcete byť budovateľmi mostov? Kým chcete byť? – (Mladí odpovedajú: „Budovateľmi mostov!“). – Dobre ste sa naučili, páči sa mi to.  

Vy nás učíte, že stretávať sa neznamená napodobňovať sa navzájom, že by mali všetci premýšľať rovnako alebo žiť vo všetkom rovnakí, konať a opakovať tie isté veci, toto robia papagáje. Stretávať sa znamená oduševniť sa pre niečo iné, znamená to vstúpiť do kultúry stretnutia, je to apelom a pozvaním mať odvahu spolu udržiavať živým spoločný sen. Máme mnohé rozdiely, hovoríme odlišnými jazykmi, všetci sa obliekame rozlične, ale, prosím, usilujme sa mať spoločný sen, a to naozaj dokážeme. A toto nás neanuluje, obohacuje nás to.   

Sen, ktorý je veľký a ktorý je schopný zapojiť všetkých. Sen, pre ktorý Ježiš obetoval svoj život na kríži a Duch Svätý sa vylial na Turíce a ohňom vpísal znamenie do srdca každého muža a každej ženy, do každého jedného srdca, do tvojho, tvojho, tvojho, do môjho. Aj do tvojho, vpísal ho doň a čaká, že nájde priestor, aby rástol a rozvíjal sa. Sen. Sen menom Ježiš, zasiaty Otcom, Boh tak ako On, tak ako Otec, poslaný Otcom s dôverou, že bude rásť a žiť v každom srdci. Sen konkrétny, ktorý je osobou, ktorý prúdi v našich žilách, spôsobuje chvenie srdca a jeho poskočenie vždy, keď počujeme: «Milujte sa navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú, že ste moji učeníci» (porov. Jn 13,34-35). Ako sa volá náš sen? – (Mladí odpovedajú: „Ježiš!“) – Nepočujem! (Opakujú: „Ježiš!“) – Nepočuť! (Opakujú: „Ježiš!“).

Jeden svätec, ktorý pochádzal z týchto končín, – toto si vypočujte, je to svätec z týchto krajov – rád hovoril: «Kresťanstvo nie je súbor právd, ktoré treba veriť, zákonov, ktoré máme dodržiavať, alebo zákazov. Takto by z kresťanstva bolo niečo veľmi odpudivé. Kresťanstvo, to je jedna osoba, ktorá ma veľmi milovala, ktorá túži a žiada moju lásku. Kresťanstvo je Kristus» (Sv. Oscar Romero, Homília, 6. novembra 1977). Povieme to všetci spoločne? – (Mladí odpovedajú: „Kresťanstvo je Kristus!“) – Ešte raz! – („Kresťanstvo je Kristus!“) – Ešte raz! – („Kresťanstvo je Kristus!“).

Kresťanstvo je Kristus, znamená to ďalej rozvíjať ten sen, pre ktorý dal život: milovať tou istou láskou, akou nás On miloval. Nemiloval nás len na polovicu, nemiloval nás len trochu, miloval nás úplne, zahrnul nás nehou, láskou, daroval svoj život.

Pýtame sa: čo nás drží zjednotených? Prečo sme zjednotení? Čo nás vedie k tomu, že sa stretávame?  Viete čo to je? Čo nás drží v jednote? Je to vedomie istoty, že sme boli milovaní hlbokou láskou, že nechceme a nemôžeme mlčať, láskou, ktorá nás provokuje, aby sme odpovedali rovnakým spôsobom, láskou. A to je tá Kristova láska, ktorá nás ženie (porov. 2 Kor 5,14).

Všimnite si, že tá láska, ktorá nás spája, je láskou, ktorá sa nenanucuje, ktorá neubíja, láskou, ktorá nevytláča na okraj a neumlčiava, láskou, ktorá neponižuje a neujarmuje. Je to Pánova láska, každodenná láska, diskrétna a rešpektujúca, láska slobody a pre slobodu, láska, ktorá lieči a pozdvihuje. Je to Pánova láska, ktorá vie viac o vstávaní než o pádoch, viac o zmierovaní než o zakazovaní, viac o darovaní novej šance než o odsúdení, viac o budúcnosti než o minulosti. Je to tichá láska ruky pripravenej slúžiť a darovať sa, je to láska bez vystavovania sa na obdiv.

Pýtam sa ťa: Veríš v túto lásku? – (Mladí odpovedajú: „Áno!“) – Opýtam sa ďalšiu vec: Veríš, že táto láska stojí za to? – („Áno!“) – Ježiš raz zakončil svoju odpoveď tomu, ktorý mu položil otázku, týmito slovami: „Dobre, ak veríš, choď a rob podobne.“ Ja vám v Ježišovom mene hovorím: „Choďte a robte podobne.“ Nemajte strach milovať, nemajte strach z tejto konkrétnej lásky, z tejto lásky, ktorá je ohľaduplná, z tejto lásky, ktorá je službou, z tejto lásky, ktorá znamená dať život.

A je to rovnaká otázka a pozvanie, ako dostala Mária. Anjel sa jej opýtal, či chce niesť tento sen vo svojom lone, či mu chce mu dať život, dať mu telo. Mária mala vek mnohých z vás, vek toľkých dievčat ako vy. A Mária odpovedala: «Hľa služobnica Pána. Nech sa mi stane podľa tvojho slova» (Lk 1,38). Všetci zatvorme oči a myslime na Máriu, nebola hlúpa, vedela, čo cíti jej srdce, vedela, čo je láska, a odvetila: «Hľa služobnica Pána. Nech sa mi stane podľa tvojho slova». V tojto chvíľke ticha nech vám Ježiš povie, každému jednému z vás, tebe, tebe, tebe: „Máš odvahu? Chceš?“ Pomysli na Máriu a odpovedz: „Chcem slúžiť Pánovi, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Mária sa odhodlala povedať „áno“. Odvážila sa dať život Božiemu snu. A na toto sa nás dnes pýta: Chceš dať telo Božiemu snu svojimi rukami, svojimi nohami, svojím pohľadom, svojím srdcom? Chceš, aby ti Otcova láska otvorila nové horizonty a viedla ťa cestami, o ktorých si ani len nesníval, ani len na ne nepomyslel ani ich nečakal, a ktoré robia srdce radostným, že až spieva a tancuje?

Odvážime sa povedať anjelovi tak ako Mária: „Hľa tu sme, služobníci Pána, nech sa tak stane“? Neodpovedajte teraz, každý nech odpovie vo svojom srdci. Sú otázky, na ktoré sa odpovedá iba v tichu.

Pokračovanie...

 

V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka, v ktorej sa prihovoril osobitne kňazom, rehoľníkom, rehoľným sestrám a zasväteným laikom pri svätej omši spojenej s posviackou oltára v Katedrálnej bazilike „Santa María La Antigua“ v Panama City v sobotu 26. januára 2019.

 

Na prvom mieste chcem zablahoželať pánu arcibiskupovi, ktorý sa po prvý raz po takmer siedmich rokoch môže stretnúť so svojou manželkou, s týmto kostolom. Bola provizórnou vdovou po celý tento čas. A zablahoželať vdove, že prestáva byť vdovou pri dnešnom stretnutí so svojím manželom. Tiež chcem poďakovať všetkým, ktorí to umožnili zrealizovať: autoritám a celému Božiemu ľudu. Všetkým, ktorí umožnili, aby sa pán arcibiskup mohol stretnúť so svojím spoločenstvom nie v dome zapožičanom, ale vo svojom: Vďaka!

„Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: ‘Daj sa mi napiť!’“ (Jn 4,6-7).

Evanjelium, ktoré sme počuli, nemá problém predstaviť Ježiša ako unaveného z cesty. Na poludnie, keď slnko dáva najviac pocítiť svoju silu, vidíme Ježiša ako sedí pri studni. Potreboval utíšiť a zahnať smäd, nabrať silu do nôh, obnoviť sily, aby mohol pokračovať v poslaní.

Učeníci ako prví zažívali to, čo znamená Pánova odovzdanosť a ochota prinášať Dobrú zvesť chudobným, obväzovať zranené srdcia, ohlasovať väzňom vyslobodenie, potešovať tých, čo trpia a ohlasovať všetkým milostivý rok (porov. Iz 61,1-3). Sú to všetko situácie, ktoré ti odoberajú život a odoberajú ti energiu; učeníci ale „neobišli“ tieto situácie, aby nám tak dopriali mnohé dôležité momenty zo života Učiteľa, v ktorých aj naše ľudstvo môže stretnúť Slovo života.

 

Unavený z cesty

Je relatívne ľahké pre našu predstavivosť posadnutú podávaním výkonov kontemplovať a zjednotiť sa s Pánom v jeho aktivite; nie vždy ale vieme alebo dokážeme kontemplovať a sprevádzať Pána v jeho vyčerpanosti, akoby by to bolo niečo, čo nenáleží Bohu. Pán Ježiš sa ale unavil a v Jeho vyčerpanosti nachádza svoje miesto únava našich národov a našich ľudí, našich spoločenstiev a všetkých tých, ktorí sa namáhajú a sú preťažení (porov. Mt 11,28).

Príčin a motívov, ktoré môžu viesť k vyčerpanosti z cesty v nás kňazoch, zasvätených mužoch a ženách a v členoch laických hnutí je mnoho: od dlhých hodín v práci, ktoré dávajú len málo času na jedlo, oddych, modlitbu a čas s rodinou, až po „toxické“ podmienky v práci a v citovom živote, ktoré vedú k vyčerpanosti a opotrebovanosti srdca; od jednoduchého a každodenného nadšenia až po ťarchu rutiny u toho, kto nenachádza chuť, uznanie alebo podporu k tomu, aby čelil výzvam všedných dní; od pravidelných a predvídateľných komplikovaných situácií až po stresujúce a sužujúce hodiny plné napätia. Celá škála bremien, ktoré treba niesť.

Bolo by nemožné snažiť sa objať všetky situácie, ktoré doliehajú na život zasvätených ľudí, ale vo všetkých týchto situáciách pociťujeme naliehavú potrebu nájsť studňu, ktorá by mohla zahnať a utíšiť smäd a únavu z cesty. Všetky tieto situácie, ako tichý výkrik, volajú po studni, od ktorej možno ísť opäť ďalej.

V tejto súvislosti sa zdá, že sa od istého času a v nie málo prípadoch v našich spoločenstvách objavuje nenápadný druh únavy, ktorý ale nemá nič dočinenia s Pánovou únavou. A tu musíme byť pozorní. Ide o pokušenie, ktoré tiež môžeme nazvať únava nádeje. Táto únava, ktorá sa rodí vtedy, keď ako v Evanjeliu lúče slnka dopadajú na človeka ako olovo a robia deň neznesiteľným až natoľko, že to človeku nedovoľuje ísť ďalej alebo sa pozerať dopredu. Akoby nič nebolo zreteľné. Nemám tu na mysli tú „zvláštnu námahu srdca“ (Sv. Ján Pavol II., Encyklika Redemptoris Mater, 17; porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 287) toho, kto je „na kúsky“ kvôli práci no na konci dňa sa dokáže radostne a vďačne usmiať; myslím tu na druh únavy, ktorá sa rodí vo vzťahu k budúcnosti, keď realita „dáva človeku facky“ a vyvoláva pochybnosti o sile, zdrojoch a uskutočniteľnosti poslania v tomto svete, ktorý všetko mení a spochybňuje.

Je to paralyzujúci druh únavy. Rodí sa z toho, že sa človek pozerá dopredu, no nevie ako reagovať na silu a neistotu zmien, ktorými ako spoločnosť prechádzame. Zdá sa, že tieto zmeny nielen že spochybňujú naše spôsoby vyjadrovania a nasadenia sa, naše zvyky a postoje voči skutočnosti, ale že tiež v mnohých prípadoch spochybňujú i samotnú uskutočniteľnosť náboženského života v súčasnom svete. A aj rýchlosť týchto zmien môže dospieť k tomu, že imobilizuje každú voľbu a názor, a to, čo mohlo byť významným a dôležitým v iných časoch, sa bude zdať, že tu už nemá miesto.

Bratia a sestry, únava nádeje sa rodí z konštatovania, že Cirkev je zranená svojím hriechom a že veľakrát nevedela vypočuť početné výkriky ľudí, v ktorých sa ukrýval výkrik Učiteľa: „Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27,46).

 Týmto spôsobom si môžeme zvyknúť na to, že budeme žiť v nádeji poznačenej únavou vo vzťahu k neistej a neznámej budúcnosti, čím sa do sŕdc našich spoločenstiev dostaví sivý pragmatizmus. Všetko sa navonok zdá ísť normálne, ale v skutočnosti dochádza k tomu, že sa viera opotrebúva a degeneruje. Komunity a kňazi, rozčarovaní z reality, ktorú nechápeme alebo o ktorej sme presvedčení, že v nej nebude miesta pre naše návrhy, môžeme udeliť „občianstvo“ jednej z tých najhorších možných heréz našej doby: myslieť si, že Pán a naše spoločenstvá nemajú už čo povedať ani dať tomuto novému pripravovanému svetu (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 83). Dochádza teda k tomu, že čo sa raz zrodilo, aby bolo soľou a svetlom sveta, skončí tak, že ponúka tú najhoršiu verziu seba samého.

 

Daj sa mi napiť!

Únava z cesty prichádza a dáva sa pocítiť. Či sa to človeku páči alebo nie, táto únava existuje a je dobré mať tú istú odvahu, akú mal Učiteľ, a povedať: „Daj sa mi napiť!“ Ako sa to udialo Samaritánke a môže sa tiež udiať každému z nás, nechceme uhášať smäd hocijakou vodou, ale „prameňom vody prúdiacej do večného života“ (Jn 4,14). Vieme, ako vedela aj Samaritánka, ktorá roky prinášala prázdne nádoby nevydarených lások, že nie hocijaké slovo môže pomôcť opäť nabrať sily a proroctvo  v poslaní. Nie hocijaká novosť, akokoľvek lákavá by sa mohla zdať, môže zmierniť smäd. Vieme, ako vedela i samaritánska žena, že ani poznanie náboženstva, zdôvodnenie si prijatých rozhodnutí a tradícií z minulosti či súčasných novostí z nás neurobia vždy tých, čo budú prinášať svoje ovocie a zanietene sa budú klaňať v Duchu a pravde (porov. Jn 4,23). 

„Daj sa mi napiť“ je to, čo žiada Pán, a to, čo žiada od nás, aby sme to vyslovili my. Tým, že to povieme, otvoríme mu dvere k našej unavenej nádeji, aby sme sa bez strachu vrátili k studni, k miestu kde sa položili základy prvej lásky, keď Ježiš išiel našou cestou, milosrdne sa na nás pozrel, vyvolil si nás a požiadal nás ísť za ním; keď to povieme, obnovíme si v pamäti ten moment, keď sa jeho pohľad stretol s tým naším, moment, keď nám dal pocítiť, že nás miluje, že ma miluje. A nielen ako jednotlivcov, aj ako spoločenstvo (porov. Homília na Veľkonočnú vigíliu, 19. apríla 2014).

Môcť povedať „Daj sa mi napiť“ znamená opätovný návrat na cestu a počúvanie s kreatívnou vernosťou, ako Duch Svätý nestvoril jedno osobitné dielo, jeden pastoračný plán či organizačnú štruktúru, ale ako skrze mnohých „svätcov od vedľa“ – medzi ktorými nachádzame zakladateľov a zakladateľky sekulárnych inštitútov, biskupov a farárov, ktorí vedeli položiť solídne základy svojim spoločenstvám –, skrze týchto „svätcov od vedľa“ dodal život a kyslík konkrétnemu historickému kontextu, ktorý udúšal a potláčal každú nádej a dôstojnosť.

„Daj sa mi napiť“ znamená mať odvahu nechať sa očistiť a opäť získať tú najpravejšiu časť našich pôvodných chariziem – ktoré sa neobmedzujú len na rehoľný život, ale dotýkajú sa celej Cirkvi – a dokázať vidieť, akým spôsobom je ich možné vyjadrovať dnes. Nejde iba o pozeranie sa s vďakou do minulosti, ale o hľadanie koreňov inšpirácie a o to, aby mohli nanovo v plnej sile zaznieť medzi nami (porov. Pápež František – Fernando Prado, Sila povolania, Bologna 2018, 42-43).

„Daj sa mi napiť“ znamená priznať si, že potrebujeme Ducha Svätého, aby nás premenil na ženy a  mužov, ktorí si stále držia v pamäti isté stretnutie a istý krok,  Boží spásonosný krok. A s dôverou, že tak ako to urobil včera, urobí tak aj zajtra: „Ísť ku koreňom nám bez pochyby pomôže žiť súčasnosť adekvátnym spôsobom, bez strachu. Je potrebné žiť bez strachu, odpovedajúc na život so zápalom, že sme zaangažovaní v dejinách, že sme ponorení do diania. S pasiou zamilovaných“  (Tamtiež, 44).

Unavená nádej sa uzdraví a bude sa tešiť zo „zvláštnej námahy srdca“, keď sa nebude báť vrátiť na miesto prvej lásky a keď sa jej podarí, na perifériách a vo výzvach, s ktorými sa každý deň stretávame, stretnúť tú pieseň a ten pohľad, ktorý vyvolal pieseň a pohľad v našich zakladateľoch. Tak sa vyhneme riziku, že sa budeme odkazovať sami na seba, a zanecháme unavujúcu sebaľútosť, aby sme sa mohli stretnúť s pohľadom, ktorým nás Kristus i dnes naďalej hľadá, naďalej na nás hľadí, naďalej nás volá a pozýva k misii, tak ako to urobil pri tom prvom stretnutí, stretnutí prvej lásky.

Pokračovanie...

V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka mladým zhromaždeným na vigílii modlitby a svedectiev spojenej s eucharistickou poklonou a požehnaním v sobotu 26. januára 2019 v Areáli sv. Jána Pavla II. v Metro Parku, v rámci 34. svetových dní mládeže v Paname.

 

Drahí mladí, dobrý večer!

 

    Videli sme toto krásne divadlo o Strome života, ktoré nám ukazuje, že život, ktorý nám Ježiš dáva, je príbehom lásky; príbehom života, ktorý sa túži zmiešať s tým naším a zapustiť korene do zeme každého z nás. Ten život ale nie je spása „zavesená na oblaku“ (cloud) v očakávaní, že si ju stiahneme (download), ani nejaká nová „aplikácia“, ktorú treba objaviť, či nejaké mentálne cvičenie, ktoré je ovocím techniky osobnostného rastu. Boh nám neponúka ani žiaden „návod“ (tutorial) na vyhľadávanie najnovších správ. Spása, ktorú nám dáva do daru, je pozvaním aktívne sa zúčastniť na jednom príbehu lásky, ktorý sa pretína s našimi príbehmi, ktorý žije a chce sa zrodiť medzi nami, aby sme mohli prinášať ovocie tam, kde sme, takí, akí sme a s kým sme. Tam prichádza Pán sadiť a usadiť sa; on prvý vraví „áno“ nášmu životu, on je vždy prvý. On je prvým, kto hovorí „áno“ nášmu príbehu a praje si, aby sme aj my povedali „áno“ spolu s ním. On nás vždy predchádza, je prvý.

    A takto prekvapil Máriu a pozval ju podieľať sa na tomto príbehu lásky. Bezpochyby sa mladá deva z Nazareta neobjavovala na „sociálnych sieťach“ tej doby, ona nebola niekým „vplyvným“ (influencerom), no bez toho, že by sa o to snažila alebo to vyhľadávala, sa stala ženou, ktorá najviac ovplyvnila dejiny. A môžeme jej povedať so synovskou dôverou: Mária, Boží influencer. Pár slovami sa odhodlala povedať „áno“ a dôverovať v lásku, dôverovať v Božie prísľuby, čo je tou jedinou silou schopnou obnovovať, robiť novými všetky veci. A my všetci dnes musíme urobiť niečo nové vo vnútri, dnes musíme dovoliť, aby Boh niečo obnovil v našom srdci. Premýšľajme trochu: čo chcem, aby Pán obnovil v mojom srdci.

   Vždy priťahuje pozornosť sila toho „áno“ dievčaťa Márie. Sila toho „nech sa mi stane“, ktorým odpovedala anjelovi. Bolo to čosi iné ako nejaké pasívne či rezignované prijatie. Bolo to niečo iné ako keď sa povie: Dobre, môžeme to skúsiť a uvidíme. Mária nepoznala ten výraz: uvidíme, ako to pôjde. Bola rozhodná, pochopila o čo ide a povedala „áno“. Bez vytáčok. Bolo v tom niečo viac, išlo o čosi iné. Bolo to „áno“ toho, kto sa chce vložiť do veci a riskovať, kto chce vsadiť všetko, s jedinou bezpečnou istotou v tom, že je nositeľkou prisľúbenia.

    A ja sa vás pýtam, každého jedného z vás: Cítite sa nositeľmi prísľubu? Aký prísľub si nesiem v srdci, aby som kráčal vpred? Mária si bola bezpochyby vedomá, že ide o ťažké poslanie, no ťažkosti neboli dôvodom, aby povedala nie. Určite očakávala komplikácie, no nie sú to také komplikácie, aké sa objavujú, keď nás paralyzuje zbabelosť, lebo nie všetkému rozumieme a nemáme všetko vopred zabezpečené. Mária si nekúpila životnú poistku. Ona sa pustila do toho, a preto je mocná, preto je influencerom. Je Božím influencerom. Jej „áno“ a ochota slúžiť boli silnejšie než pochybnosti a ťažkosti.

    Dnes večer tiež počúvame ozvenu Máriinho „áno“, ktoré sa z generácie na generáciu mnohonásobne opakuje. Mnohí mladí podľa Máriinho príkladu prijímajú riziko a nasadzujú sa, vedení prisľúbením. Vďaka, Erika a Rogelio, za vaše svedectvo, ktorým ste nás obdarili. - Boli odvážni, zasluhujú si aplauz! - Vďaka! Podelili ste sa o svoje obavy, ťažkosti, celé to riziko, ktoré ste zažívali pred narodením dcérky Inés. V jednom momente ste povedali: „Ako rodičov nás to z viacerých dôvodov čosi stojí, prijať príchod dieťaťa, ktoré je choré alebo s nejakým postihnutím“. To je pravda a je to pochopiteľné. Prekvapujúce však bolo, keď ste dodali: „Pri narodení našej dcéry sme sa ju rozhodli milovať z celého nášho srdca“. Pred jej príchodom, zoči-voči všetkým tým správam a ťažkostiam, ktoré sa ukazovali, urobili ste rozhodnutie a povedali ste ako Mária „nech sa stane“, rozhodli ste sa ju milovať. Voči životu vašej krehkej a bezbrannej a na pomoc odkázanej dcéry, vašou odpoveďou, Erika a Rogelio, bolo „áno“, a tak tu máme Inés. Vy ste sa odvážili uveriť, že svet nie je len pre silných. Vďaka!

   Povedať Pánovi „áno“ znamená s odvahou prijať život tak, ako prichádza, so všetkou jeho krehkosťou a nepatrnosťou a veľa ráz aj s jeho protirečeniami a bezvýznamnosťami, s takou istou láskou, o akej nám rozprávali Erika a Rogelio. Prijať život tak, ako prichádza. Znamená to objať našu vlasť, naše rodiny, našich priateľov, takých, akí sú, aj s ich slabosťami a malosťou. Prijatie života sa ukazuje aj tým, keď prijímame všetko to nedokonalé, čo nie je čisté ani vyberané, no zato nie menej hodné lásky. Je vari niekto menej hodný lásky, pretože je postihnutý či slabý? Pýtam sa vás: Je hendikepovaná osoba, niekto so znevýhodnením, niekto zraniteľný, hodný lásky? – (Mladí odpovedajú: Áno!) – Nepočuť dobre. – (Opakujú: Áno!) – Správne ste pochopili. Ešte jedna otázka. Aby sme videli, ako odpoviete: Aj keď je niekto cudzinec, alebo že v živote pochybil, alebo preto, že je chorý či vo väzení, je hodný lásky? – (Áno!) – A tak to robil Ježiš: objal malomocného, slepého a ochrnutého, objal farizeja i hriešnika. Objal zločinca na kríži a dokonca objal a odpustil tým, čo ho križovali.

    Prečo? Pretože len to, čo milujeme, môže byť zachránené. Nemôžete zachrániť nejakú osobu. Môžete to, len ak ju milujete. Len to, čo milujeme, môže byť zachránené. Nezabudnime na to. Pretože takto sme my zachránení Ježišom, pretože nás miluje a od toho neustúpi. Môžeme mu vyviesť tisíc vecí, ale on nás miluje. A zachraňuje nás. Pretože len to, čo milujeme, môže byť zachránené.

    Iba to, čo objímeme, môže byť premenené. Pánova láska je väčšia než všetky naše protirečenia, všetky naše slabosti a všetky naše malosti, no práve cez naše protirečenia, slabosti a malosti chce písať tento príbeh lásky. Objal márnotratného syna, objal Petra po tom, čo ho zaprel, a aj nás objíma vždy a zakaždým, keď padneme, a pomáha nám vstať. Pretože tým ozajstným pádom, a na toto pozor, tým ozajstným pádom, ktorý je schopný nám zničiť život, je to, že zostaneme ležať a odmietneme pomoc. Je jedna pekná horolezecká pieseň, ktorú spievajú, keď vystupujú na horu. V umení vystupovať, víťazstvo nie je nepadnúť, ale nezostať ležať. Nezostaň ležať. Natiahni ruku, aby ti pomohli vstať. Nezostať ležať.  

 

     Prvý krok je nebáť sa prijať život tak, ako prichádza, nebáť sa objať život taký, aký je. Toto je ten strom života, ktorý sme dnes videli.

Pokračovanie...

Milí priatelia,

 

hľadanie životného povolania je obdobím mnohých otázok a premien, časom vnútorného rastu a zrenia zároveň. Tak ako sa meníme my, menia sa i naše prvotné detské predstavy, duchovnosť, vnímanie, túžba po nekonečnosti, skúsenosť hĺbky a vážnosti osobných vzťahov. Toto všetko je však len akási príprava, preducha toho, ako sa nám zjavuje živý Boh, ak ho úprimne hľadáme a spoznávame. Odkrývanie Božieho obrazu vo svetle právd viery je teda pozvaním, ktoré  sa uskutočňuje ako ustavičný živý dialóg v dynamike nášho rastu.

Úvahy Romana Guardiniho O živom Bohu (1965), ktoré Vám postupne v tomto roku prinesieme, nás chcú sprevádzať a povzbudiť na ceste nášho hľadania životného povolania. Pozývajú nás vstúpiť do ticha vnútorného dialógu s Pánom a vykročiť na dobrodružnú cestu života. Adresátom týchto slov je každý, kto sa nebojí nechať osloviť :)

 

          Odkrývanie Božieho obrazu

 

V nasledujúcej úvahe (Božia tvár) Romano Gauardini sa usiluje odovzdať základné kontúry toho, ako sa v človeku v kontexte jeho životných vývinových období, rozvíja a odkrýva vnútorný obraz Boha. Guardini Vychádza z poznania, že najhlbší vnútorný život ovplyvňujú dve základné skutočnosti: ako človek pravdu o Bohu chápe a aký obraz Boha si v myšlienkach vytvára. 

Pre dieťa je Boh najvyšší nad všetkým – Pán. Dieťa sa s Bohom stretáva v každodennom živote, stretáva ho v tichu svojho srdca, možno i častejšie a hlbšie ako dospelý človek. Akonáhle dieťa počuje a hovorí o Bohu, začne si z množstva myšlienok vytvárať Boží obraz. Vnútorný i vonkajší svet okolo dieťaťa je oživený. Realita i fantázia - všetko navzájom splýva. Detskou vierou dieťa jednoducho verí, že tento svet patrí Bohu a Boh ho stvoril. Všetky základné biblické príbehy dieťa pochopí – jednoducho, správne a hlboko v tom zmysle, ktorý Boh do týchto príbehov vložil.

Keď detský svet zaniká, človek sa ocitá uprostred veľkej premeny. V mladom človeku sa objavuje dynamický pohyb, túžba po živote sa rozširuje o nové oblasti. Človek začína pociťovať nekonečno. Predchádzajúce formy myslenia i viery sa mu zdajú detinské a tesné. Mladý človek tvárou v tvár svetu prejavuje svoju kritiku. Začína vnímať duchovno, jeho dôstojnosť a svoju vlastnú zodpovednosť zaň. I keď človek tuší, že podstata vecí je v nekonečnosti a Božej večnosti, v Božej duchovnosti a pravde, práve kdesi tu začína skutočný zápas o Boha. 

Pocit nekonečnosti vlastný prebúdzajúcemu sa mladému životu postupne začína slabnúť. Nastáva ďalšia premena - človek sa ocitá v období zrelosti. Začína cítiť svoje hranice. Zrazu sa začínajú vynárať obrysy vecí, ktoré boli v prvom rozlete prehliadnuté. Človek cíti, že naráža na hranice sveta druhých. Vidí ilúziu, ktorá bola skrytá v usilovaní sa o nekonečno. Zároveň však začína chápať, čo a kto je človek sám osebe. Práve on, taký, aký je, so všetkými svojimi obmedzeniami v triezvosti svojho precitnutého bytia, je omnoho viac ako nekonečnosť života. Človek tu poznáva, že charakter je viac než nadanie. Osobnosť je prijatá a integrovaná. Veď napokon prežitá a vybojovaná konečnosť je ušľachtilejšia než zdanlivá nekonečnosť mladistvého citu.

Avšak ani toto ešte nie je posledná skúsenosť (obraz) človeka o Bohu. Do neurčitého obrazu zrazu vstupuje nová určitosť a obraz Boha zároveň ožíva. Stáva sa živým ako osobnosť plná rozhodovania. Všetky výroky ako : Boh sa pozerá na človeka, skláňa sa k nemu, dáva sa mu – dostávajú nový zmysel. Človek má pocit, že by túto duchovnosť a nemennosť vymenil za vnútornú hĺbku Božej postavy (osoby), ktorá sa k nemu nanovo približuje. Začína uznávať Božiu dejinnosť, ktorá sa zjavuje v celom Písme. V hĺbke svojej podstaty, vo svojom vedomí poznáva Boha, s ktorým sa dá hovoriť a uzatvoriť dohoda, akoby sa zrazu vynorila živá a jasná tvár. Všetko predchádzajúce zostáva však určované tým, že Boh je živá osoba. Už to nie je Boh filozofov ani básnikov, ale živý Boh, o ktorom hovorí Sväté písmo.

V ďalších častiach spolu s Guardinim prenikneme do nasledujúcich tém: Prozreteľnosť, Boh vidí, Božia vôľa, Ľútosť, Srdce a Boh, Božia trpezlivosť, Ako vieme o BohuKráľ, v ktorom všetko žije, Boh utešuje, Nové nebo a nová zem, Svetlo srdca. Nech sú pre nás živým slovom, ktoré nás povzbudí k dôvere a odvahe vykročiť sa v ústrety životu.  

 

 -eb-

  

 

 

Spoločenstvo Angelus – spájame mladých a zasvätených v modlitbe za povolanie

Modlitbové spoločenstvo Angelus už nie je na Slovensku celkom neznáme. Vzniklo v roku 2007 z iniciatívy piatich vysokoškolákov a tento rok oslavuje už 10. výročie pôsobenia. V súčasnosti je doň zapojených takmer 1200 mladých ľudí, ktorí sa rozhodli verne a vytrvalo modliť za svoju životnú cestu, či už je to manželstvo alebo zasvätený život. Najväčšou oporou sú im ich modlitboví patróni, zväčša z radov zasvätených. Aké miesto má Angelus v pastorácii povolaní a v čom spočíva jeho prínos?   

Hlavnou víziou tohto spoločenstva je šíriť medzi mladými kultúru povolania – povzbudzovať ich, aby vo svojom živote rozpoznali pozvanie k svätosti a svoje konkrétne rozhodnutia robili ako odpoveď na toto základné povolanie. Pri vypĺňaní online prihlášky do spoločenstva na stránke angelus.sk narazia aj na otázku: „Prečo si sa rozhodol prihlásiť do Angelusu?“ Ich odpovede odzrkadľujú rôzne otázniky, ktoré si nesú – hľadanie zmyslu života, potreba nebyť sám v tomto hľadaní, túžba po nájdení toho správneho manželského partnera, s ktorým by si mohli založiť kresťanskú rodinu, no vo viacerých sa ozýva aj hlbšie volanie k duchovnej ceste či túžba prísť na to, čo od nich vlastne Boh chce. Mnohým trvá naozaj viac rokov, kým sa z tejto neistoty hľadania a nenachádzania vykryštalizuje konkrétna, reálna cesta. Počas tohto obdobia sa ich usilujeme sprevádzať a povzbudzovať osobným mailovým kontaktom i pravidelnými newslettrami. V posledných rokov sa čoraz viac stretávame so slobodnými ľuďmi po tridsiatke, ktorí túto otázku prežívajú ako skutočnú drámu, často veľmi bolestnú. Pozývame ich najmä k vytrvalej modlitbe, trpezlivosti a dôvere v Boha, pretože títo „nedobrovoľní singláči“ bytostne zakúšajú svoju vlastnú nenaplnenosť a často aj zranenosť. V dnešnom nestabilnom, postmodernom svete sa pripomínanie povolania k svätosti ľahko môže javiť ako nedosiahnuteľný ideál minulosti, ale som presvedčená, že sila tohto veľkého spoločenstva, takmer až hnutia modlitby dokáže zapaľovať a udržiavať  v nich plameň nadšenia za autentické evanjeliové hodnoty.

Myslím si, že neoceniteľným darom pre mladých spojených v Angeluse je prítomnosť 690 patrónov, ktorí už realizujú cestu svojho povolania – sú to hlavne rehoľné sestry, ale aj pátri, diecézni kňazi a manželské dvojice. Každý z nich denne modlitbou sprevádza svojho konkrétneho zverenca, až kým sa ten v živote nenájde. Fascinuje ma láska, vernosť a obetavá modlitba týchto stoviek zasvätených, hoci nezriedka nemajú o svojom zverencovi takmer žiadne správy. Pravidelne nám však prichádzajú od mladých svedectvá plné vďačnosti za modlitby a niekedy aj osobnú podporu, ktorú počas tých rokov zažívali. No aj od samotných patrónov dostávame vyjadrenia radosti a nadšenia pre túto službu. Pre mnohých sa patronát stáva konkrétnou formou duchovného materstva či otcovstva.

V posledných rokoch sa snažíme mladým ponúkať aj stretnutia zamerané na rozlišovanie povolania – veľkú púť hľadajúcich, jednodňové regionálne stretnutia či duchovné cvičenia. Pri nich prežívame vďačnosť za osobnú prítomnosť viacerých zasvätených, ktorí na nich slúžia službou ucha, svedectvom či jednoduchou blízkosťou. Ceníme si tiež, že od začiatku môžeme pôsobiť pod ochrannými krídlami o. biskupa Mons. Tomáša Galisa a Subkomisie pre pastoráciu povolaní pri KBS.       

Angelus sprevádzam od jeho počiatkov, čiže už celých 10 rokov. Stále viac sa presviedčam o potrebe šíriť pozvanie k vzájomnej modlitbe za dar objavenia a realizácie svojej životnej cesty. Dnešná generácia tiež viac než čokoľvek iné potrebuje stretnúť na svojej ceste autentických svedkov Krista a zakúsiť ich úprimný, konkrétny záujem a srdečnú ľudskosť. Nielen samotní mladí, ale aj my ako tím Angelusu potrebujeme vás, zasvätených, ktorí by boli ochotní sprevádzať nás aj do ďalších rokov. Toto vzájomné spojenie mladých „hľadajúcich“ a „nájdených“ v modlitbe a láske totiž považujem za najväčší Boží dar, ktorý nám dáva.

Z nasledujúcich riadkov možno vnímať, ako tento dar vnímajú naši súčasní i bývalí zverenci:

„Na mojej ceste za hľadaním povolania je veľa pekného, ale aj mnoho kríz. A vtedy má pre mňa nesmierne veľkú cenu istota, vedomie toho, že niekto niekde ďaleko odrieka modlitby za mňa. Niekto, kto celý svoj život zasvätil Bohu v modlitbe, prosí za mňa a moju cestu. Vďaka, Bože, za dar zasvätených pre môj život.“ (Mária)

„Na mojej ceste povolania sa mi vôbec nedarí. Cítim sa ako v hustej sieti, z ktorej sa nedá vymotať, a to je najhoršie. Snažím sa denne modliť Anjel Pána s úmyslom za spoločenstvo Angelus a za tých, čo prežívajú to, čo ja.“ (Katarína)

„Teraz som v Poľsku ako rehoľník po prvých sľuboch. Verím, že mi modlitba tohto spoločenstva veľmi pomohla dostať sa do Poľska, prekonať všetky problémy s odjazdom a aj všetky problémy, ktoré sa vyskytovali počas formácie a ešte sa budú aj objavovať.“ (Peter)

„Chcem sa podeliť s radosťou, a hlavne prejaviť veľkú vďaku za modlitbové zázemie spoločenstva Angelus, keďže sa moje putovanie v oblasti hľadania povolania zavŕšilo tento rok v auguste, na sviatok Čenstochovskej Panny Márie, kedy sme si s mojím už manželom Peťom vyslúžili sviatosť manželstva. Pri tomto kroku nás modlitbami veľmi intenzívne sprevádzala najmä sr. Klára, môj patrón. Preto cítime veľkú vďaku tejto Bohu zasvätenej duši a veríme, že napriek ukončeniu tejto jej "misie" nás naďalej zahrnie do svojich modlitieb aj ako manželov. (Monika)

„O spoločenstve Angelus som sa dozvedela približne v čase jeho vzniku tu na Slovensku a neváhala som sa hneď aj prihlásiť. Mala som vtedy 16 rokov a nemala som ani najmenšiu predstavu, akým smerom pôjdu moje životné cesty. Veľmi sa mi páčila myšlienka, že môžem tvoriť spoločenstvo modlitby s ostatnými mladými ľuďmi, ktorí, tak ako ja, hľadajú Božiu vôľu pre ich život. A že si môžeme takto navzájom pomáhať, pričom sa ešte za mňa budú modliť aj dvaja patróni  (pozemský a nebeský), ktorí to už „zvládli“. Určite to bolo aj vďaka tejto modlitbe, že som sa o 3 roky neskôr rozhodla nasledovať Božie volanie, ktoré som cítila v srdci a zasvätiť sa Mu ako apoštolská sestra v Rodine Panny Márie.“ (sr. Passitea)

Zuzana Škrinárová

  

 

S čím najviac bojujú hľadajúci mladí ľudia? Dotýka sa vás to?

Problémy, s ktorými naši členovia bojujú, poznáme na vlastnej koži, keďže aj náš tím koordinátorov je zložený z mladých hľadajúcich. Sme s nimi na jednej lodi. Máme od dvadsaťdva do štyridsať rokov a sami hľadáme svoje miesto v živote. Niektorých to ťahá skôr do manželstva, niektorých do zasväteného života, niektorí rozlišujú cestu slobodného laika.

Občas nám tiež príde mail s prosbou o pomoc, radu či modlitbu od niekoho, kto práve prežíva veľmi ťažké obdobie vo veci svojho hľadania. Vtedy sa aj my modlíme a rozlišujeme, čo tomu človeku odpísať, ako ho povzbudiť či nasmerovať na miesta, kde sa môže posunúť ďalej.

 

Máte aj účastníkov vo veku okolo tridsať rokov? Vtedy sa už človek prestáva považovať za „mládež“ a prichádza kríza...

V posledných rokoch prichádza veľa účastníkov, ktorí majú pred tridsiatkou alebo aj po tridsiatke, čiže už majú všeličo prežité. Zaoberáme sa do veľkej miery témou: Ako byť šťastný, hoci... Tu si môže každý doplniť, čo chce: ... hoci už mám po tridsiatke a stále nič... stále nemám manžela, manželku; stále som nenašiel odpoveď, či ísť cestou zasväteného života, alebo nie, či to, čo žijem, mám žiť ako slobodný, alebo nie; keď stále neviem, aká je Božia vôľa pre mňa...

V ich životoch je často prítomný jeden dôležitý zápas: mnohí z nich už prežili hlboké sklamanie vo vzťahu, v láske alebo aj v zasvätenom povolaní, skrátka, už sa im dakedy zrútil svet a oni netušia, či sa ešte niekedy poskladá, či je ešte pre nich svetlá budúcnosť. Nosia v sebe ťažké otázky: Toľko som sa modlil, aby ma Boh viedol správnou cestou; prečo ma teda neviedol? Prečo dopustil, aby ten vzťah skrachoval? Kde mám nabrať istotu, že nabudúce to už vyjde, že vôbec bude nejaké nabudúce?

A potom môže prísť ešte jedno pokušenie: začať žiť život ako čakanie na budúcnosť. Tak sa upnú na tú budúcu túžbu, až na nič iné nemyslia a prítomný život pokladajú za menej hodnotný v porovnaní s tou vysnenou budúcnosťou.

 

Je všeobecne známe, že keďže pretrváva „kríza rodiny“, ako to hovoril už svätý Ján Pavol II., nastala kríza povolaní vo všeobecnosti, či už duchovných povolaní, alebo povolaní do manželstva. Ako vnímajú mladí ľudia hľadajúci svoje povolanie manželstvo? Boja sa?

Nemôžeme vytvoriť nejaké všeobecné tvrdenie, že mladi sa neberú, lebo sa boja. Keď je človek v prostredí, kde je veľa rozvedených párov alebo nefungujúcich rodín, či už medzi rovesníkmi, v rodine, v škole, určite bude bojovať aj s touto obavou. Skôr vnímame medzi mladými dva trendy. Najprv, že „nemajú potrebu“ vstupovať do manželstva (aj medzi neveriacimi, do civilného zväzku), stačí im žiť v partnerstve. Je to pre nich pohodlnejšie. Nechcú brať na seba záväzok. Známa fráza: „Načo je nám papier?“

A potom je tu druhý silnejúci trend, že mladým sa nedarí „popárovať“, hoci by chceli. Či už dobrovoľne, alebo nedobrovoľne, žijú si svoje životy vo väčšej anonymite, na sociálnych sieťach, samostatnejšie a nezávislejšie ako v minulosti, celé dni trávia v práci... Hlboké vzťahy sa im budujú oveľa ťažšie.

 

V spoločnosti je čoraz viac takzvaných „voľných zväzkov“. Prečo? V čom môže spočívať koreň problému?

Ako som už povedala skôr, mladí ľudia „nepotrebujú manželstvo“. Dáva im to nejaký pocit otvorených zadných dvierok, ak niečo nie je vo vzťahu v pohode. Na druhej strane, keď im to klape, tak si povedia, že manželstvo nepotrebujú, keď žijú „pekne“. Je to iba papier.

Ja by som z osobnej skúsenosti povedala, že skôr u žien, aj neveriacich, je tá túžba po manželstve, hoci nesviatostnom, niekde hlboko ukrytá. Hoci si ju najprv neuvedomujú, po čase aj vo fungujúcom vzťahu, najmä u ženy, sa táto túžba často objaví. Žena túži po pocite istoty, bezpečia.

 

Aké sú vízie spoločenstva Angelus?

Keď uvažujeme o vízii v budúcnosti, má to niekoľko rozmerov. Angelus na Slovensku prežil desať rokov a už vtedy na počiatku sa sformovala hlavná vízia, ktorú chceme preniesť aj do ďalších rokov.

 

Sprevádzanie mladých na ceste hľadania

Naším prvoradým úsilím teda je naďalej sprevádzať mladých, keď si kladú náročné otázky: Ako hľadať Božie volanie vo svojom živote? Aká je moja osobná cesta k svätosti? Je to cesta kresťanského manželstva a rodičovstva? Rehoľného života? V prípade mladých mužov kňazstva? K čomu ma to najviac ťahá? Ktorá cesta je vzhľadom na moje túžby, životné okolnosti a možnosti tá „moja“, na ktorej budem môcť byť najviac sám sebou?

Naše spoločenstvo je hlavne o modlitbe. Na Angeluse je výnimočné to, že sa chceme spolu vzájomne modliť. Máme také „mušketierske“ heslo: „Jeden za všetkých, všetci za jedného.“

 

Sprevádzanie „singláčov“

V priebehu rokov sa však kryštalizuje jedna veľká potreba, ktorá nebola na začiatku, pred tými desiatimi rokmi, taká vypuklá, a tou je sprevádzať mladých „singláčov“ vo veku tridsať až tridsaťosem rokov. Myslím, že keď sa pozriem na prihlášky, ktoré boli pri vzniku Angelusu pred tými desiatimi rokmi a teraz, tak rozhodne badať vekový posun u hlásiacich sa hľadajúcich. Kým pred desiatimi rokmi sa hlásili skôr dvadsiatnici, teraz je to posun k tridsiatnikom.

 

V čom sú príčiny, že hranica sa posunula z dvadsiatky na tridsiatku?

Komfort, strach, odchod z bezpečia...

 ...

Zvyšok sa dočítate v zamknutej časti po oprave webu na stránke:

https://www.slovoplus.sk/clanok/2017-11-06-desiate-vyrocie-spolocenstva-angelus

 

 Spoločenstvo Angelus, združujúce mladých katolíkov, ktorí sa modlia za  rozlíšenie svojho povolania v Cirkvi, zaregistrovalo 12. decembra 2016 nového člena s poradovým číslom 1000. Počas deviatich rokov od založenia modlitbovej siete sa pre manželský alebo zasvätený život rozhodlo už aspoň 200 členov. Sú medzi nimi manželia, rehoľníci i kňazi.

Pokračovanie...

Modlitba Angelus Domini spája tínedžerov so svätými

Zaujíma ťa, ako to všetko vzniklo, kto za tým všetkým stojí... ? Prečítaj si rozhovor so spoluzakladateľkou Angelus - Zuzanou Škrinárovou.

Kedy sa začala písať história modlitbového spoločenstva Angelus?
Práve v týchto dňoch sme oslávili 8. výročie jeho vzniku. Angelus začal vznikať zo skromnej iniciatívy niekoľkých nadšencov v priebehu roka 2007. Prvých členov Angelusu máme od januára 2008. Na začiatku stála pätica mladých vysokoškolákov – Janko Fabičovic, Peťo Valachovič, Tomáš Zemjánek, Dorka Luteránová a ja – horlivých a zapálených pre apoštolát.

Prečo práve názov Angelus?
Slovami Angelus Domini sa v latinčine začína starobylá modlitba Anjel Pána. Vyjadruje najkrajšiu odpoveď človeka na Božie povolanie. Panna Mária dáva svoje úplné áno a jedinečným spôsobom realizuje obidve povolania: k zasvätenému panenstvu i manželstvu. Mária je naším vzorom, ako v modlitbe hľadať svo­ju životnú cestu. 

Pokračovanie...

24. septembra 2015: Pápež František sa týmito slovami prihovára kňazom a zasväteným osobám v Katedrále sv. Patrika v New Yorku pri spoločnom slávení vešpier. Prizvukuje dva základné aspekty, ktoré vplývajú na veľkosť a hĺbku zasväteného života - vďačnosť a pracovitosť. Sú to však vlastnosti, ktoré by nemali chýbať ani žiadnemu kresťanovi, ktorý sa snaží nasledovať Krista celým svojím srdcom.

Pokračovanie...

Láska. Dnes sa toto slovo tak zidealizovalo, až dosiahlo akýsi nedosiahnuteľný charakter. Vždy hľadáme čosi viac a viac... Zaľúbiť sa je krásne a Boh tento cit vložil do ľudských sŕdc, lebo chcel, aby sme takto mali "závdavok" jeho lásky. Ale... zaľúbenie nebude trvať večne. Je potrebné začať milovať - milovať skutkami, nie len citmi. Ak raz poznám, že nejaká osoba je pre mňa tá pravá, je potrebné sa rozhodnúť milovať ju navždy. Rozhodnutie musí byť pevné, aby prebilo tie ťažké úskalia, keď city zaľúbenosti pominú... 

Pokračovanie...

V minulosti častým motívom pre hľadanie Božej vôle bol strach pred trestom. Našťastie dnes sa náš pohľad zmenil: hľadáme Božiu vôľu, pretože veríme, že Boh chce pre nás to najlepšie; chce naše šťastie a naplnenie.
Chce Boh pre mňa to isté čo chcem ja? Ako spoznať jeho vôľu? Môžem prosiť od Boha priame znamenie, aby mi ukázal jeho vôľu?… Pôjdeme na to postupne...

Pokračovanie...