Narodila som sa do kresťanskej rodiny, ako najmladšie dieťa a vytúžená dcéra po štyroch chlapcoch. Detstvo bolo krásne, veselé. Ako sa na „rúče dievča z Oravy“ patrí, bola som vedená k zodpovednosti, spolupatričnosti a práca na poli mi dávala široký obzor pozerať k výšinám.
Neviem presne vyjadriť, kedy som po prvý krát pocítila Pánovo volanie. Pravdou však je, že som bola šinter, teda kde sa niečo dialo, tam som nesmela chýbať :-). Na diskotékach som často bola „kráľovná parketu“.
Prežívať život naplno – bolo mojím heslom. Asi ako 14-ročná som po prvý krát zažila duchovné cvičenia u sestier Božského Vykupiteľa. Keď som tam prišla, jednoducho som vedela, že patrím k nim a práve v tom momente som sa rozhodla, že sa stanem rehoľnou sestrou. Ako to už niekedy býva, moje nadšenie časom haslo.
Pán však vedel, ako si ma pritiahnuť. Denne som chodievala na sv. omšu. Priznám sa, že niekedy to bolo kvôli organistovi :-). No stále viac som v tichu kostola nachádzala pokoj a radosť, ktoré som v hluku sveta nemohla počuť. Tam, v tom tichu, mi bolo dobre. Aj keď ma niektorí z mojich priateľov nechápali, čím ďalej, tým viac sa sviatostný život pre mňa stával hodnotnejším.
Zlom v mojom rozhodovaní nastal, keď som sa raz vrátila zo stretka z Vrícka. Definitívne som sa rozhodla porozprávať sa o tom, čo sa vo mne deje s naším pánom farárom. Po dlhom rozhovore som však čakala trochu inú odpoveď, nie takúto: „Marika, ja budem radšej, keď ťa budem sobášiť“. Viete si predstaviť, aká som odchádzala „povzbudená“ :-). A tak som nazbierala odvahu a doma som mamine povedala, že chcem ísť do kláštora. Jej odpoveď bola: „Marika, rozmysli si to, je to na celý život“. Podotýkam, že som ešte nemala 18 rokov, čiže naši mali právo zakázať mi odchod. A tak mi neostávalo nič iné, iba – rozmýšľať.
Prešlo 6 mesiacov, no nepokoj, verím, že ten Boží, vo mne prebýval. Keď už Pánova milosť vo mne dozrela, povedala som doma, že skutočne chcem ísť do rehole a tam slúžiť Bohu v ľuďoch, ku ktorým ma zavedie. Naši to prijali napodiv celkom dobre. Pán mi pripravil ešte zopár prekvapení, keď môj „srdcový idol“ prejavil o mňa záujem, a to nie len jeden, takže opäť začal boj. Pýtala som sa: „Čo vlastne, Bože, odo mňa chceš? Mám sa vydať, alebo predsa je služba v reholi to, čo si mi pripravil?“
Viem, že vďaka modlitbám mojich blízkych a sviatostnému životu, Pán mi dal silu a hlavne svoj pokoj vykročiť na cestu za Ním. V dedine sa po mojom odchode o mne začalo, pravdaže, ako sa patrí, hovoriť: „Počuli ste? Marika išla do rehole, no tak to bude sestra v Akcii 3“. Dúfam, že sa takou sestrou v akcii pre Pána stávam :-).
Moja dobrodružná cesta za Pánom, teda už s Ním, pokračuje a ja viem, že chcem všetko robiť skrze Boha, v Bohu a pre Boha, na jeho väčšiu česť a slávu, k spáse duší, tak ako matka Alfonza Mária Eppingerová, zakladateľka našej Kongregácie. Čo dodať na záver? Výstižné sú slová sv. Jána Pavla II., milovaného pápeža mladých: „Nebojte sa! Boh je väčší od vašich váhajúcich sŕdc!“
V modlitbách myslím na všetkých, ktorí sa rozhodujú pre svoje povolanie a vyprosujem vám veľa síl na vašich cestách.
sr. Jana Františka, SDR
Photo Credit: Studio-Annika