Sk 3,1-10; Lk 24,13-35
Niekedy je mi veľmi ťažko, práca neprináša očakávané ovocie, dobrý priateľ odišiel, nesplnili sa moje nádeje, okolo mňa zavládlo temno a beznádej a moja cesta akoby nikam neviedla. Cítim sa sám, opustený a bezradný, niet nikoho, kto by potešil, pochopil, niet toho, kto by povzniesol na duchu…Nezveličujem? Nie som príliš precitlivený? Nezabúdam na Božiu prítomnosť?
Podobne sa cítili učeníci na ceste do Emauz. Aj oni zabudli na Božiu prítomnosť a boli smutní, bolo im zle. A On bol celý čas s nimi, vysvetľoval, poučoval, na potvrdenie pripomínal slová Písma, aby ich presvedčil, že to bolo potrebné. Cítia sa s ním dobre, a nevedia prečo. Tak sa ponorili do svojho smútku, že nepoznali Krista, ktorý šiel s nimi. Až pri lámaní chleba ho poznali. Tak poznávajú prítomnosť Boha. Nie je pravda, že ma nik nechápe, že som sám, že mi nik nechce pomôcť. Jedinou pravdou vtedy je to, že zatvárajúc sa do seba, zabúdam na Krista. A On je stále so mnou, nesmieme na to zabúdať, predovšetkým, ak s ním často lámem chlieb.
Zdroj: Dominik Wider OCD