Iz 49,8-15; Jn 5,17-30
Neraz je mi veľmi zle, cítím sa stratený vo svete i v sebe samom, zdá sa mi, že nič z toho, čo robím, nemá zmysel, zbytočná je každá námaha, nadarmo je sebaovládanie, premáhanie sa…
Vtedy sa pýtam Boha: Prečo? Kedy sa skončí čas skúšky? Kedy príde čas spásy? Kedy ma vyslyší a príde mi na pomoc? Súčasne vznikajú pochybnosti: Možno na mňa zabudol. Možno sa o mňa vôbec nestará. Možno mu na mne ani nezáleží. Volám ho, a neprichádza, prosím, a nedáva, o čo prosím… Na tieto ťažkosti mi dáva odpoveď Božie slovo: “Či zabudne žena na svoje nemluvňa?”
“I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.”
“Otec kriesi mŕtvych a oživuje,…budeš žiť, aj keď umrieš.”
On na mňa pamätá. Nikdy na mňa nezabudne! Jeho otcovská láska ma o tom uisťuje. Koľká útecha je v tomto Božom vyznaní…
Zdroj: Dominik Wider OCD