Jn 15, 1 – 8
„Ja som vinič, vy ste ratolesti.“
Kristus hovorí opäť v podobenstve. Vo vtedajšom publiku týmto obrazom rozumel každý a chápal ich do hĺbky, no v našich zemepisných šírkach nie sú vinice v každom kúte Slovenska bežným javom. Nie všetci rozumieme pestovaniu viniča, často ho vnímame ako bežné ovocie bez ohľadu na jeho špecifiká. Jabloň, orech, vinič,… Strom ako strom. Drevo ako drevo….
No, neplatí to celkom. Nie je drevo ako drevo. Z jablone či hrušky máme viacnásobný osoh. Najprv ovocie, neskôr drevo, ktoré sa dá využiť ako palivové, príp. pre výrobu nábytku. Niekde som sa dočítala, že drevo viniča nie je vhodné ako palivové drevo, skriňu z neho tiež asi nik vyrábať nebude. A práve v tom je jeho výnimočnosť! Jediný a najpodstatnejší účel viniča je BYŤ TU PRE PREŽITIE RATOLESTÍ. Byť sprostredkovateľom živín a života. Je to jediný cieľ, s ktorým je táto drevina pestovaná.
A po tomto objasnení sa podobenstvo stáva úplne zrozumiteľným a jasným. Lebo ďalej nás Kristus nenecháva na pochybách, nedáva priestor našej domýšľavosti, nenúti nás zamýšľať sa nad tým, kde v podobenstve je naše miesto. Definuje to úplne jasne: „Ja som vinič, vy ste ratolesti.“ Kristus sa sám označuje pravým viničom a zdôrazňuje to zopakovaním.
Ak je Kristus viničom a my sme ratolesťami, tak potom je tu Kristus so svojou láskou len a len pre nás. Vo svetle veľkonočného tajomstva, vo svetle daru všetkých sviatostí, vo svetle Božieho Milosrdenstva,.. a vôbec všetkých tajomstiev viery, je Jeho životodarná sila pre nás nespochybniteľná. Kristus dáva svoj život, aby sme my mohli prežiť. Neponímajme to iba abstraktne ako frázu. Stará sa o naše prežitie v podobe nespočetných, ale konkrétnych milostí, zabezpečujúcich naše hmotné, duchovné, či iné potreby. Stále majme na pamäti obraz dreva viniča. Nejde mu o nič iné, iba o nás, o náš život, iba o mňa konkrétne. Znie to ako klišé a natíska sa otázka „prečo to robí?“.
Odpoveď je: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného syna…“ Boh Otec je vinohradníkom, ale Kristus viničom. A na inom mieste vraví, že on sám dáva svoj život: „ Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba.“ Sám sa dobrovoľne stáva viničom, „posluhovačom“ pre človeka, len preto, aby sme my prežili. Všemohúci, autonómny Boh chce slúžiť človeku zasadený do zeme na jedno miesto. Či práve toto nie je tajomstvo lásky kríža vyjadrené inými slovami?
Ako šialene musí byť Boh zamilovaný do človeka, do konkrétnej duše, keď sa stará o jej prežitie až tak, že sa znižuje k tomu, aby sa On sám stal kanálom pre životodarné látky. Podmienkou prežitia je ostať na viniči. Vízia autonómie a nezávislosti je síce krásna, no bezpodmienečne vedie k úhynu. Vzdať sa vlastnej autonómie, slobody a staticky sa pripútať na jedno miesto a znášať orezávanie a strihanie,.. ale či práve toto „bláznovstvo kríža“ nie je motívom pre všetky podobenstvá a Evanjelium? Krstom sme boli „vštepení“ do Krista. Základ máme, teraz je to na nás. Čím hlbšie vrastáme, vnárame sa do Neho, čím je naše spojenie pevnejšie, čím sme v Bohu zakorenenejší, čím viac sa zriekame seba samých, svojej vôle, túžob, predstáv, … v najrôznejších podobách, tým viac sa dobrovoľne stávame na Bohu závislí. A táto závislosť je cestou k spáse.
Ako ratolesť, ktorá nevytvára vlastné korene, len sa spolieha úplne na vinič a na jeho koreňový systém, tak aj my. Ak jediné, o čo sa v živote budeme usilovať bude Kristus, dávať mu všetko a nemať nič, zakoreňovať sa do Neho, potom práve táto naša dobrovoľná závislosť na Bohu, pohýna srdce Boha k tomu, aby sme mohli od Neho prosiť o čo chceme a splní sa nám to. Vo svojej láske chce byť nekonečne štedrý. Znie to odvážne, to áno, prosiť o čo chceme a splní sa nám to. Všetci však máme skúsenosť, ktorá by tento Kristov prísľub spochybňovala. No na druhej strane treba povedať, že v túžbe po zjednotení sa s Kristom-viničom, v silnom spojení s Ním, nechceme nič, čo by Mu neurobilo radosť, nič čo by nechcel On. A On zas nechce nič, čo by nebolo pre naše dobro.. Veď to, že sa nazýva viničom, to, že podstúpil cestu kríža, to všetko ho „usvedčuje“ z nerozumnej, slepej a neohraničenej lásky k človeku. A ak sa On stáva dobrovoľne kmeňom, tak len preto, lebo chce, aby sme mali život a mali sme ho v plnosti.
Ale keďže naše človečenstvo je slabé a prosby sa zdajú niekedy nevypočuté, prosme si v takých chvíľach o to viac milosť zotrvávať pri Bohu, vrastať doňho, chcieť a prosiť si to, čo je Božou vôľou, schopnosť dôverovať a schopnosť dívať sa na seba, svoj život a svoje sny, svet i všetko okolo Jeho očami. A myslím, že takú prosbu nemôže odmietnuť.
Katka H.