Do rehoľného života môžeme prenášať aj rodinné konflikty, ak sme žili v konflikte s rodičmi, súrodencami, alebo ak naše vzťahy s nimi boli zlé, hoci sa to tlmilo. Nereálne a falošné očakávania zväčša nemôžu byť uspokojené, a preto vyvolávajú frustráciu a rozčarovanie. Vyjadrením takéhoto nereálneho očakávania je tvrdenie: “Som pripravená na obety a posvätenie, ale ak to niekto nevie oceniť – koniec mojej obetavosti!” Môžem sľubovať Bohu čistotu, môže ma k tomu viesť veľká láska ku Kristovi, ale aj to, aby som ukázala sebe aj iným, že nepotrebujem nikoho, alebo, že sa bojím kontaktov s druhým pohlavím. Život v poslušnosti môže byť výhodnou formou toho, ako nebrať na seba zodpovednosť za seba a za svoje rozhodnutia. Život v spoločenstve môže byť útekom pred vlastnou samotou, alebo útekom pred životnými ťažkosťami. A čo ma je po iných? Môžem si uviť svoje vlastné “výhodné hniezdočko”, aby som unikla ťažkostiam, námahe, obetám…Ak je ešte niekto nerozhodný a nemá vnútroný pocit istoty, že sa má úplne odovzdať Bohu – je to znak, že mu chýba spolupráca s milosťou povolania. V človeku, ktorý cíti, že je Bohom povolaný je jednoznačné presvedčenie, že táto cesta je pre neho naozaj jedinou. Nie je možné nasledovať Krista s rozdvojeným srdcom. Povolanie si vyžaduje ustavičný dialóg lásky medzi človekom a Bohom. Vyjadruje sa denne v konkrétnych výzvach a odpovediach na ne.
Kríza povolania sa začína tam, kde sa začínajú objavovať iné hodnoty, realizácia vlastných ambícií, ľudská láska, výhody, popularita, zaujatosť vlastným ja…a kde vyhasína prvotná láska a chladne srdce. Nastupuje akési obzeranie dozadu, vlažnosť, minimalizmus, priemernosť v službe Bohu. Môže dôjsť až k odvolaniu daného slova. Treba rozlišovať zaangažovanú vytrvalosť v povolaní od postoja iba akéhosi “ešte zotrvania”. Povolanie ako Boží dar musí vždy plodiť radosť a vďačnosť! Kríza sa začína od lásky a od srdca. Ak sme sa srdcom vzdialili od Boha, hoci by ešte naše ruky, nohy, hlava a všetky schopnosti boli pri Ňom – začína sa už vážna kríza povolania.
Vernosť je možná tam, kde existuje úplné odovzdanie sa Bohu a zaangažovanie v Božej službe. Nepodliehajme pokušeniu, že vo svete by sme mohli urobiť viac ako v rehoľnom spoločenstve. Okrem štúdia pravého učenia Cirkvi a jeho poslušného zachovávania si treba uvedomiť ešte jedno: rozlišovanie a príprava budú občas ťažké. Tým sa zrelosť tvojho povolania preverí. Nasledujeme niekoho, kto bol ukrižovaný!
Kritéria pre rozlišovanie
Kritéria sú normy, na základe ktorých sa môžeme rozhodovať. Bývajú kultúrne, nábožensky a dobovo podmienené. Sú postavené na hodnotách. Existujú nejaké objektívne kritéria, ktoré môžu priniesť istotu ako pomoc pri mojom rozhodovaní? Áno aj nie. “Áno”, existuje niekoľko kritérií, ktoré mi môžu byť oporou pri rozhodovaní sa často v komplexnej situácii. “Nie”, keďže kritériá nie sú jednoduchými prípravkami, ktoré môže hocikto aplikovať s očakávaním bezpečného a istého rozhodnutia.
Ignaciánske “magis” – “viac”
Pri rozhodovaní medzi dvoma alebo viacerými dobrami každá z alternatív, každá služba, bude prínosom pre rast Božieho kráľovstva. Otázka “viac” však spočíva v tom: “Čo je tým mojím viac?”, “Čím ja môžem ,viac, prispieť k budovaniu Božieho kráľovstva?”
“Viac” však neznamená viac pracovať, ani robiť nemožné. “Viac” nemá nič spoločné s workoholizmom či prehnaným aktivizmom.
- Hlavné kritérium: väčšia plodnosť
Pýtam sa:
Ktorá alternatíva prinesie lepšie výsledky, viac ovocia?
Ktorá alternatíva mi dá príležitosť konať viac dobra sebe a blížnym?
Ktorá alternatíva bude účinnejšia, dobročinnejšia alebo produktívnejšia pre mňa a pre iných?
- jedná sa o nesebecké, altruistické kritérium
2. Hlavné kritérium: väčšia duchovná útecha
Pýtam sa:
Ktorá z alternatív mi ponúka viac radosti, pokoja a naplnenia?
Čo mi ako človeku pomáha byť viac sebou samým, dáva mi väčší zmysel vlastnej identity a robí ma spokojným so sebou? Ktorá z alternatív ma viac smeruje k dobrým a život prinášajúcim vzťahom so sebou, inými blížnymi a Bohom? Ktorá z alterantív mi dovoľuje slobodnejšie vyjadriť svoje pocity, prekonať utrpenia a byť radostnejším/radostnejšou?
- jedná sa o pozitívne kritérium lásky k sebe v zmysle 2. najväčšieho príkazu. Reflektuje našu jedinečnosť a fakt, že ako ľudia nemôžeme iba dávať, ale potrebujeme aj prijímať.
Duchovná útecha
- je to to, čo Ignác nazýva láskou k Bohu a k blížnym: rýdzi vzťah, ktorý pohýna a napĺňa.
- vnútorná pretrvávajúca radosť, ktorá volá a priťahuje človeka smerom k nebeským veciam: radosť, ktorá je hlbšia ako utrpenie alebo nepochopenie zo strany iných
- duchovná útecha nemá nič spoločné so zábavou, alebo plytkou radosťou, alebo stálym uspokojovaním svojich potrieb.
V týchto dvoch hlavných kritériách nejde o ich vzájomné súperenie typu: altruistický vs. egocentrický. Filozofia týchto dvoch kritérií spočíva v tom, čo je pre mňa naozaj dobré a naplňujúce to koniec-koncov prinesie dobro aj iným. Ide o vzájomne doplňujúce sa kritéria. V minulosti sa možno príliš zdôrazňovalo dávanie: vždy slúžiť, byť pre iných, byť pokorný, obetovať sa…Myslieť na seba bolo často považované za neduchovný postoj, za niečo nemorálne a dokonca až nekresťanské. Súčasnosť je viac orientujúca sam na seba, súťažiaca…Byť kresťanom znamená správne kombinovať, dopĺňať prvé a druhé kritérium.
3. nepísané kritérium: kariéra smerom nadol
“Čokoľvek ste urobili jednému z týchto najmenších bratov, mne ste urobili.” (Mt 25, 40)
Pýtam sa:
Ako ťažko pracujem na zmenšení ľudského utrpenia a biedy? Využívam na to svoje dary a talenty?
- v miere nakoľko mám možnosť výberu určitej kariéry či záväzku alebo životného štýlu, každý kresťan by sa mal pýtať či jeho alebo jej úsilie prvotne napomáhajú dobro bohatých a šťastných, alebo či on alebo ona taktiež pomáhajú tým, ktorý sú nejakým spôsobom znevýhodnení, marginalizovaní? Vzorom je nám Kristus a jeho služba tým najbiednejším, opovrhovaným…Otázka na tomto mieste: Je teda kríž alebo utrpenie kritérium, podľa ktorého by mal kresťan si voliť nejaký stav, alebo poslanie? Nie! Kríž ako taký nesmie byť kritériom voľby. Aj “ovocie” (to, čo očakávame), aj “útecha” (to, po čom túžime), musia byť pozitívnymi hodnotami. Zapretie sa a utrpenie nesmú byť vybrané, lebo ony nie sú hodnotami samy v sebe. Iba ak pre masochistu, ale nie pre kresťana. Viď. prosbu Krista v Getsemanskej záhrade: “Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!” (Lk 22, 42).
Zdá sa, že jednou z charakteristických čŕt Božej vôle pre naše životy je, že je pre nás vždy nemožné naplniť ju vo vlastnej sile.
Takže, keď sa usiluješ objaviť Boží plán pre svoj život, vnímaj, ako ťa obdaril. Jeho plán s tebou bude vždy priamo spojený s tými darmi, ktoré do teba vložil. Skvelou správou je, že budeš automaticky dobrý v tom, čo ťa volá vykonať!
Pozri sa na okolnosti. Boh často úplne zreteľne ukazuje svoj plán s našimi životmi tak, že celkom jasne nastaví okolnosti. A rovnako nám ukazuje aj to, čo Jeho vôľa pre nás nie je. Nie je Jeho vôľou zobrať tú prácu, ktorú nám neponúknu. Ak máš 56 kg a 1,65 m, pravdepodobne ťa Boh nestvoril pre profesionálny americký futbal.