Mk 5, 21 – 43
„Talithakum! – Dievča, hovorím ti, vstaň!“
V dnešnom úryvku sa prelínajú akoby dvoje navzájom nesúvisiace príbehy. Vzkriesenie Jairovej dcéry a uzdravenie ženy trpiacej na krvotok. Tých zázrakov však medzi riadkami môžeme čítať a nachádzať viac.
Začnime ženou, ktorá už dvanásť rokov trpela na krvotok. Táto žena trpela problémom, ktorý sám osebe nesie so sebou zdravotné ťažkosti a nepohodlie. No v tej dobe okrem samotného kríža choroby ju staval do úplnej izolácie. Takáto žena bola pokladaná za nečistú a odrezaná zo spoločenského i náboženského života. Dokonca aj predmety sa jej používaním stávali nečistými a každý, kto sa ich dotkol, sa tým mohol poškvrniť a stať nečistým. Aké obrovské bremeno života! Nešlo o krátkodobý stav, šlo o celé roky, kedy sa nemohla podľa zákona priblížiť k Bohu a aj stretnutia s ľuďmi boli poznačené práve touto ranou. V akej vnútornej púšti duše, odlúčenia od Boha, osamelosti a beznádeje žila táto žena celých dvanásť rokov? Veď za celé tie roky nemohla ani tušiť, ako sa jej príbeh skončí. Ako veľmi musela žízniť po prijatí, po Bohu i po ľudskom teple? Keď sa dopočula o Kristovi, povedala si, že keď sa ho dotkne, ozdravie. Aká veľká bola jej bolesť a jej viera, keď ona – pokladaná za nečistú a poškvrňujúca veci i ľudí okolo, ona, ktorá ani nesmela vojsť do chrámu, sa chce dotknúť aspoň okraja šiat najčistejšieho a najsvätejšieho Boha. Najväčší zázrak a tajomstvo Božej milosti je pre mňa v tom, že za tie roky nezatrpkla, ale naopak, že vytrvala napriek svojej púšti, že rástla vo viere a túžbe po Bohu. A Ježiš vo svojej božskej podstate uzdravuje. On, čistota sama, prijíma ženu všetkými pokladanú za nečistú. A hoci zákon takú ženu pokladá ešte sedem dní za nečistú a ukladá jej povinnosť priniesť obetu (Lv 15;28-30), Ježiš ako Boží Syn jej nedáva žiadne podmienky, ale uzdravenej v pokoji dovoľuje odísť. Uvedomujeme si, že máme podobnú milosť vo sviatosti zmierenia? Je to rovnaký zázrak očistenia našej duše. Pane, daruj mi prosím milosť uvedomovať si veľkosť tohto zázraku po každej spovedi.
A potom je tu príbeh vzkriesenia Jairovej dcéry. Skúsme sa ešte na chvíľku pozastaviť pri „publiku“ tohto zázraku. Svedkami boli len rodičia dievčaťa a niekoľko učeníkov – Peter, Jakub a Ján. Akási „slávna trojka spomedzi apoštolov“, ktorá sa v Evanjeliách vyskytuje často v role „vyvolencov“. Ježiš si ich berie častejšie so sebou a my môžeme nadobúdať dojem toho, že je to práve pre ich zásluhy, či vyspelosť vo viere. Všetko sú to predsa veľké osobnosti. Peter – ktorému Kristus zverí svoju Cirkev. Ján – ktorému zveril svoju Matku a ktorý bol nazývaný ako Kristov miláčik a Jakub – ktorý medzi prvými vydá svedectvo smrti za Krista. Niekde som ale počula výrok o tom, že opak je pravdou. Oni boli práve tí, ktorí to pre svoju vieru najviac potrebovali. Táto „slávna trojka“ bola blízko nie preto, že si to zaslúžila, ale preto, že to veľmi potrebovala. Znie to zvláštne, však? Práve tí, čo boli pri Kristovi najbližšie, potrebovali paradoxne tak veľa Jeho starostlivosti a času, intenzívnu Božiu blízkosť, aby vyrástli a dozreli vo viere. Bral ich so sebou, aby videli a zažívali Božiu moc, aby boli jej svedkami. A tu nachádzame milosrdné a trpezlivé srdce Krista. Chápe ich limity, prijíma ich aj s ich srdcom, ktoré potrebuje čas. Je k ním láskavý a citlivo pestuje ich duše.
Keď Kristus odohnal všetkých preč a vstúpil do domu v prítomnosti len tohto malého publika, odohral sa veľkolepý zázrak vzkriesenia Jairovej dcéry, ktorý máme zaznamenaný. No zároveň Kristus pracuje aj na tichom a nenápadnom zázraku postupného uzdravovania sŕdc apoštolov. A aké obrovské ovocie prinesie Kristovo úsilie a milosrdenstvo do života apoštolov vidíme práve v tom, že my sami ich občas pokladáme za príliš svätých, významných a nám vzdialených.
A toto je možno posolstvo pre nás. Nezáleží na tom, aké sú naše schopnosti a limity vo viere. Rodičom dievčaťa možno stačil iba jeden zázrak na to, aby uverili. Žene trpiacej na krvotok priniesli vieru roky v utrpení a izolácií. Peter, Jakub a Ján potrebovali intenzívnu školu Ježišovej prítomnosti a byť svedkami mnohých zázrakov. Čo potrebujeme pre našu vieru my? Čo potrebujeme do svojich životov my? Čo potrebujeme, aby sme vyrástli v svätcov prinášajúcich také bohaté ovocie? Vieme to? Niekedy si aj myslíme, že vieme. Ale cestou je nechať to na toho, kto to vie naozaj– na Krista. A nechať sa ním viesť.
Pane, dopraj nám milosť vernosti Tebe a vytrvalosti vo viere i v živote, nech nás povedieš akoukoľvek cestou. Nech Tvoja božská trpezlivosť s našimi srdcami je nám pripomenutím Tvojej nekonečnej lásky ku každému jednému z nás. Daj nám milosť uvedomovať si to, aby sme sa o Tvoju lásku mohli oprieť aj vtedy, keď sa nám jej prejavy zdajú nezmyselné. Lebo tak môže prísť doslova nedeľné ráno. Kiež by sme všetci mohli počuť Kristovo slovo pre našu dušu: „Talithakum!“
Katka H.