Mk 6, 1- 6
„Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti“
Dnešný úryvok z Písma je až krásne provokačný a tragický zároveň. Nastavuje nám všetkým zrkadlo veľmi trefne. Len sa musíme chcieť doň pozrieť. Ak nevstúpime s pokorou do vlastného srdca, s ochotou priznať si slabosť, tak hoci by sme chceli odsudzovať postoj Kristových rodákov, my sami budeme ako oni. Ako to vlastne myslím?
V čom spočíva tragédia dnešného evanjelia? Spočíva v tom, že tí, čo si mysleli, že Krista poznajú najlepšie, presne vedia jeho pôvod, príbuzenské vzťahy, poznajú jeho súkromie, detstvo, či mladosť…. presne tí, ho vlastne nespoznali vôbec. Práve pre ich ľudské poznanie nemali oči otvorené pre skutočné spoznávanie Krista. Nespoznali v ňom svojho Boha.
Nuž, Ježiš prišiel do svojej vlasti. On je tam doma. Domov by mal byť synonymom pohody a prijatia. (Hoci, nie vždy to žiaľ platí.) Paradoxne, práve tam vzniká veľa bolesti. Doma sa nenosia masky. Doma je človek svojimi najbližšími najlepšie poznaný. Doma sa najskôr prejaví, nedáva si pozor na svoj jazyk ani na svoje správanie ako pred cudzími ľuďmi. S vlastnými sa človek častejšie poháda, skôr vybuchne, je úprimnejší, niekedy aj afektovanejší, menej objektívny, prísnejší, viac súdi. Aj preto doma, medzi svojimi vznikajú hlboké zranenia.
No naši najbližší nám môžu byť aj prorokmi v našom živote. Neznamená to byť tými, čo predpovedajú budúcnosť. Ale tými, cez ktorých chce Boh hovoriť k nám. Možno nie takou formou, ako si predstavujeme. Koľkoráz my sami máme pocit, že tých svojich poznáme ako „staré ponožky“. Že nás nič nemôže prekvapiť. Že nám nič nové nemôžu priniesť, povedať, ukázať, inšpirovať…. Zvlášť, keď sú to vzťahy ťažké, boľavé, slabšie fungujúce,.. Sme presne takí, ako boli Kristovi rodáci. Veď toho druhého presne poznáme. Či v dobrom, či v zlom. Zatvárame sa pred Duchom Sv., ktorý chce ku nám prehovoriť cez tých, ktorých my už nie sme ochotní počúvať. Máme ich zaškatuľkovaných na základe vlastného poznania a nedovoľujeme sami sebe dívať sa a počúvať inak. Tak, aby sme nachádzali Božie slovo pre nás. A nemusí to byť len slovo. Spoznať Božiu prítomnosť v tom druhom môžeme aj cez jeho konanie, mlčanie, cez okolností, ktorými si prechádza, cez jeho prácu,.. Je veľmi ťažké a proti našej ľudskej prirodzenosti zbavovať sa týchto „krabičiek“ a stereotypov, do ktorých sme tých druhých zaradili. Je prirodzené, že často sa tým snažíme chrániť sami seba. Je prirodzené, že ten druhý urobí možno práve to, čo očakávame. Ale je krásne a je darom milosti, nájsť v tom očakávanom konaní neočakávanú prítomnosť, či stopy Boha.
Možno len to, že nás chce učiť čnosti odpúšťania, trpezlivosti, otvorenosti,.. či čomukoľvek inému. A možno nám Duch Sv. chce pomôcť dobrým nápadom, ale dokážeme ho prijať, keď prichádza cez osobu, ktorú cez našu pýchu neberieme dosť vážne? Máme dosť pokorné srdce, aby sme dokázali prijať oprávnenú kritiku, radu, či názor od osoby slabšej, či podriadenej? Nadriadený od zamestnanca, rodič od dieťaťa, učiteľ od žiaka, kňaz od laika, muž od ženy, silnejší od slabšieho? Aj vtedy, keď je ten druhý menej inteligentný, menej skúsený, príliš starý alebo naopak príliš malý? Sme dosť vnímaví na to, aby sme počúvali hlas Boha v hlase našich blížnych? Aby sme v správaní tých druhých spoznali signál, že my sami im ubližujeme? (Lebo všetci niekomu ubližujeme.) Sme ochotní si pripustiť a počúvať prorokov, ktorých dnes Boh nám konkrétne posiela do života? Alebo si ozaj myslíme, že svojich najbližších a zvlášť Pána Boha poznáme už natoľko, že nás ničím nemôžu prekvapiť?
Kristus nemôže robiť ani hovoriť viac, keď nedokážeme mať otvorené srdce pre to, čo nám ponúka aktuálne. Koľko posolstiev nám chce Kristus odovzdať, koľko nás chce naučiť cez Jeho prítomnosť v iných ľudských dušiach. Cez našich domácich prorokov. Možno by chcel urobiť aj viac zázrakov v našich vzťahoch a životoch, ale nebránime mu v tom my sami našou neverou? Nielen v pekných, ale aj v tých ťažkých, zraňujúcich situáciách možno nájsť stopy po Božej láske prítomnej aj v našom utrpení, či v našich stereotypoch. V našej vlasti, v našom dome, v našej rodine.
A nezabúdajme, že Kristus nás zároveň pozýva prorokmi aj byť. Byť prorokom znamená byť Bohu blízko. Sme dosť blízko Bohu na to, aby sme boli prorokmi? Je náš život dosť silným svedectvom pre našich najbližších? Nie vonku, ale práve doma. Práve pre tých, pre ktorých byť prorokmi je omnoho ťažšia a zodpovednejšia úloha. Práve preto, že nás tak dobré poznajú a sledujú svedectvo nášho života doslova z prvých radov. Práve preto, že pred nimi nemáme zábrany ani masky. Nech nám je povzbudením sám Kristus, ktorý vedel ako to v jeho vlasti dopadne. No napriek tomu do svojej vlasti šiel. Aj my sme si vedomí vlastných slabostí a vieme, kde padáme a že padneme opäť. No aj napriek tomu to skúšajme každý deň znova a znova.
Katka H.