Mk 6, 7- 13
„Zvolal Dvanástich a začal ich posielať po dvoch… „
Dnešné evanjelium nám rozpráva príbeh, kde Kristus vysiela dvanástich do sveta hlásať Božie kráľovstvo. Nevysiela ich však samostatne, vysiela ich po dvoch. Dal im moc nad nečistými duchmi, ale dal im aj spoločenstvo. V živote sa vždy kráča ľahšie dvom. Nemyslím len v tom turistickom ponímaní alebo ponímaní manželstva, kde sa tento výraz často používa. Myslím tým kráčanie životom a kráčanie vierou v spoločenstve. Spoločenstvo nás formuje, v spoločenstve rastieme, v spoločenstve máme o svojej viere hovoriť aj svoju vieru žiť. Spoločenstvo je dar – či rodinné, či farské, či rehoľné, či iné… Aké je, také je, ale má potenciál podržať nás. Mali by sme si ho uvedomovať a vážiť si ho, ďakovať zaň, nebyť iba neprimerane kritický – čo často voči spoločenstvám sme.
Dnes by som sa chcela pozastaviť pri apoštoloch a pozrieť sa na toto vyslanie ich očami. Dáva im úlohu, vysiela ich do sveta. Povie im, že im dáva moc nad nečistými duchmi. Je to obrovská moc a veľké uistenie. Ale nič sa týmto slovom navonok nezmenilo. Tu musela nastúpiť ich viera. Nikto z nich sa nijako nezmenil, nestali sa z nich „super muži“ (ani v telesnom, ani v duchovnom zmysle), mali len Kristovo slovo, že im dáva moc. O tom, že ju majú a aká je sila tejto milosti, sa ešte ani sami nemali možnosť presvedčiť a zrejme si to nevedeli ani oni sami predstaviť. Možno tomu verili od začiatku a možno ani nie. V tomto postoji sa isto nájdeme každý. Koľkokrát nám Kristovo slovo do nášho života vyznieva nepredstaviteľne, nevieme si ho uvedomiť, ani prijať. Hoci to, čo prisľubuje, je milosť.
Najprv ich Kristus vysiela s mocou, ale potom prichádza divný pokyn. Má na nich špeciálne požiadavky, ktoré sa priečia zdravému rozumu a skúsenostiam života. Na cestu si apoštoli nemajú brať nič: „ani chlieb, ani kapsu, ani peniaze do opaska, nemajú si brať ani dvoje šiat.“ To znie možno dobrodružne, ale zároveň až opovážlivo. Nešli k svojim známym, šli medzi cudzích. Muselo im to pripadať ako skutočný hazard! Ani sa nemusíme prenášať cez kultúrne rozdiely myslenia dnešného a vtedajšieho človeka. Okolnosti a pohľad sú celkom rovnaké aj dnes. Kto by sa v dnešnej dobe púšťal na akúkoľvek dlhšiu cestu len tak, ako je? Bez peňazí, bez náhradného oblečenia, bez stravy, možno len s aktuálnym množstvom benzínu v nádrži,.. Spoľahnúť sa iba na to, že sa o nich nejakí ľudia postarajú, že sa o nich sám Boh cez ľudí postará. A Ježiš ich navyše vôbec neupokojuje, aby ich uistil slovami, že im nič nebude chýbať. Práve naopak – povie, čo majú robiť, keď ich niekde príjmu, ale jedným dychom dodáva možnosť toho, že prijatí nebudú a čo majú v tom prípade robiť. No aj táto rada ma príliš ďaleko od praktickej rady na prežitie. Striasť si prah z nôh? … nuž, za to sa nenajedia. Čo v tú chvíľu mali v hlavách a v srdciach apoštoli? Zväčša rybári, praktickí muži?
A čo s tým my dnes? Nemyslime si, že Kristus nás nepozýva k podobnému „hazardu s vlastnou existenciou“ pri ohlasovaní Božieho kráľovstva. Ohlasovať ho máme jednoducho, svojím životom. To je naša misia. Ale na cestu života, na vstupovanie do vzťahov si nemáme brať nič. Hoci sú to isto veci dobré a potrebné, nemajú nám slúžiť ako naše istoty. Máme zanechať v duchovnom zmysle všetko, čo si myslíme, že nám umožňuje prežiť – v prvom rade naše predstavy o živote, možno nárokovanie si lásky od iných, aby sme sa my cítili spokojne, možno sny, možno niečo, čo si vydupkávame pred Bohom. Či už pre seba, alebo v dobrom mienení pre iných. Keď Bohu diktujeme, čo má urobiť, neprosíme, diktujeme. A možno aj naše názory založené na skúsenostiach života, lebo nám môžu brániť objavovať úplne nové obzory, hoci sú najsilnejším argumentom. Ostať doslova s prázdnymi rukami. Vzdať sa všetkého. Kristus nedáva prísľub, že to bude vždy ružové a že nič zlé sa stať nemôže. On sám nás upozorňuje na možnosť, že možno prijatí nebudeme. No napriek tomu, sa môžeme stále vrátiť na začiatok úryvku a uvedomiť si, že to sám Kristus nás vysiela do sveta, do vzťahov, do rodín a kolektívov. Aj keď to nie je ružové, sme tam, kde nás On chce mať, kde nás potrebuje alebo kde to On uznáva za dobré. Ak sme svoj život, seba a našu dôveru zložili do Božského srdca, toto uvedomenie si nám musí úplne stačiť. Hoci je proti ľudskej prirodzenosti. Sme tam, kde je to Božím očiam milé. Sme na mieste, z ktorého môžeme potešovať Boha.
A ako to zriekanie má vyzerať, nám ukazuje on Sám neskôr na kríži. Keď mu vzali všetko, dokonca zvliekli šaty. Okrem šiat dáva viac, dáva aj vlastný život.
Nejde o to, aby sme teraz chodili na cesty úplne nepripravení. Nejde o to, aby sme sa všetci zriekali svojej dôstojnosti a v nahote sa dávali ukrižovať. Ide o to, aby sme sa zriekli všetkého, čo nám bráni odovzdávať sa v našej celistvosti Bohu tak, aby sme boli úplne odkázaní na Neho a boli odovzdaní do Jeho vôle. Aby sme boli tam, kde nás vysiela, hoci niekedy aj neúspešní. Hoci to pôjde proti zdravému rozumu. Ale nech to stále ide podľa Božej vôle.
Katka H.