Mk 6, 30 – 34
„Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“
Koľkokrát v dnešnej hektickej dobe môžeme počuť alebo aj my sami používame vetu: „mám toho toľko, že sa nestíham ani najesť“. Je to bežná fráza. Myslím, že nie je používaná iba ako fráza a v prenesenom význame. Častejšie je doslovným vyjadrením toho, čo prežívame. No ale ako čítame dnešné Evanjelium, zisťujeme, že to nie je problém iba nás a dnešných hektických časov.
V úryvku minulej nedele Kristus vyslal apoštolov do sveta hlásať Evanjelium. Dal im moc, ktorú si možno ani oni sami v tom čase neuvedomovali a nevedeli predstaviť. Rovnako, ako oni boli vysielaní do sveta, aj my sme vysielaní hlásať Evanjelium svojím životom tam, kde sme – v našom svete. Teraz sa vracajú ku Kristovi a „porozprávali mu všetko, čo robili a učili“. Zrejme sami boli prekvapení, čo na svojej ceste zažili. Je jasné, že Kristus vo svojej Božskosti o všetkom vedel. Napriek tomu ich necháva porozprávať o ich osobnej skúsenosti. Úplne to isté platí o Kristovi aj vo vzťahu k nám – túži, aby sme mu vyrozprávali všetko. O tom, ako my prežívame naše vyslanie do sveta. Chce byť vpúšťaný nami do nášho života a nášho prežívania tak bežných okolností, ako aj do prežívania našej viery v hlbinách duše. Chce sa nechať pozvať do videnia vecí našimi nedokonalými očami a srdcami. A hoci to teoreticky vieme, nie vždy to dokážeme pre naše zranené srdcia žiť.
Po ich vypočutí nasleduje Kristovo pozvanie do samoty. Toto je krásny prejav otcovsko-materinskej lásky Boha Stvoriteľa voči človeku. Je to nežnosť Boha, ktorá jednak túži nás počúvať a jednak pozná a rešpektuje ľudské limity a sily. Kristus sa ako láskavá matka stará o prirodzené potreby svojich detí. Doslova ich stiahne z javiska, aby im dal priestor k oddychu.
Ako sme si povedali, posolstvo Evanjelia je úplne rovnaké aj dnes. Kristus aj dnes ponúka priestor k oddychu. Každému podľa jeho individuálnych možností a potrieb. Možno je to nenápadné tiché pozvanie vo svedomí k strelnej modlitbe, či povzdychu, aby sme si pri Kristovi, hoci aj v tej najjednoduchšej myšlienke, a hoci len na chvíľku, oddýchli. Možno je to aj konkrétnym zanechaním viditeľných povinností. Môže to byť čokoľvek, čím nám Kristus chce dopriať fyzický a duchovný odpočinok, ktorý nie je iba obyčajným flákaním sa, ale je darom, je milosťou, je načerpaním. Mali by sme si pestovať citlivosť na tieto Kristove pozvania každý deň. Lebo cez tieto malé pozvania sa učíme byť vnímaví na pozvania veľké, či také, ktoré sú omnoho tichšie a skrytejšie.
Keď apoštolov v samote vyrušia ľudia hľadajúci Krista, je nádherné sledovať jeho konanie. S materinským srdcom Boha sa zľutuje nad nimi a začne ich učiť mnohým veciam. Nechce od apoštolov nič. Nevysiela ich ohlasovať Božie kráľovstvo ako predošlú nedeľu. Ani neočakáva aktivitu ako pri zbieraní omrviniek po rozmnožení chleba. On preberá iniciatívu, aby prejavil lásku tým, čo ho hľadajú. Mal zľutovanie s nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. Na inom mieste v Písme (Lk 13; 34) Kristus hovorí o tom, že „koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti ako sliepka svoje kuriatka pod krídla“. V Bohu nachádzame nekonečnú nežnosť a jemnosť. Prečo mu teda neveríme? Prečo si my samy nedovolíme taký odpočinok, aby sme naozaj prenechali naše starosti, starosti o našich drahých v Božích rukách?
Čo si teda môže človek dnešného sveta zobrať z tohto úryvku? Myslím, že práve to, že všetci sa máme cvičiť v citlivosti na neustále osobitné pozvania do samoty, ktoré nám Kristus adresuje cez svedomie, či mnohé iné spôsoby veľmi individuálne. Tá samota má byť naplnená Božou prítomnosťou a modlitbou, hoci len strelnou, či len jednoduchým uvedomením si Boha. A tiež toho, aby sme nechávali Bohu priestor. Aby sme si uvedomovali, že my spasiteľmi nie sme, ale nechali Spasiteľa konať. Hoci je to pre našu ľudskú prirodzenosť nenormálne ťažké prenechať kormidlo nášho života v rukách niekoho iného, hoci je to Boh. Nech nám Pán daruje dôverujúce srdcia.
Katka H.
Leave a reply