LK 1, 39 – 56
„Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone.“
V dnešný sviatok oslavujeme „finále“ Máriinho života. Uznanie, ktorého sa jej dostalo od Krista. Bola v nebi korunovaná. Pomyslený štart Máriinho života bol pri jej nepoškvrnenom počatí a začiatok jej fyzického materstva oslavujeme opäť v iný deň – na sviatok zvestovania Pána. Ak by sme obrazne chceli dnešné evanjelium umiestniť na časovú priamku udalostí, tak povieme, že sa nachádza niekde „medzi“, niekde v strede, nie je ani medzníkom začiatku, ani konca, je to niekde „po ceste“…
A to sa aj hodí, lebo dnešný text hovorí presne o tom, že Mária sa po zvestovaní vydala na cestu, na konci ktorej sa stretla s Alžbetou. Kto z nás nie je na ceste? Všetci kráčame cestou života. Nesieme si svoj balík krížov, starostí i radostí, snažíme sa napredovať, niekedy svižným krokom, niekedy sa necháme len tak prirodzene unášať životom a okolnosťami. Centrom dnešného textu je stretnutie dvoch žien putujúcich životom a neobvykle stretnutie ich detí, ktoré nosia pod srdcom.
Pozrime najprv na Máriu, je nám podobnejšia ako si myslíme. Aj my môžeme kráčať životom ako Mária. Ona niesla Krista vo svojom lone, my ho môžeme niesť vo svojom srdci. Ak žijeme sviatostným životom, v Eucharistií prijímame Krista do svojho srdca. Ona, ľudsky, v úplne rannom štádiu svojho tehotenstva nemohla cítiť prítomnosť dieťaťa vo svojom lone. Ani my, keď prijímame Eucharistiu, necítime fyzickú prítomnosť Krista. Ale ona ho očami srdca a viery spoznávala a bola s Ním spojená silným putom, bola si vedomá toho, koho pod svojím srdcom nosí. Viera aj nám dáva oči, aby sme v kúsku chleba vedeli rozpoznávať Krista v Eucharistií, prijímali ho a budovali s Ním vzťah. Je to úplne ten istý Kristus, ktorý bol ukrytý v jej lone.
Druhou ženou je Alžbeta. O tejto žene sa v Písme hovorí len v súvislosti s jej neskorým otehotnením a pôrodom. Písmo nám nehovorí o nej veľa. Azda najdôležitejšie, čo o nej vieme je, že bola vo vysokom veku a bola považovaná za neplodnú. V dobe a spoločnosti, v ktorej žila, to bolo považované za obrovské prekliatie. Alžbeta sa musela trápiť sama vo svojom ženskom srdci tým, že nemohla naplno žiť svoje materstvo a tiež tým, že bola pokladaná za Bohom prekliatu, čo sa spájalo často s údelom trestu za nejaký hriech. Napriek tomu, že ona spolu so svojím manželom, ako píše Písmo, boli v očiach Boha pokladaní za spravodlivých, niesli spoločenský údel tých, čo boli pokladaní za prekliatych. Napriek tomu, pod ťarchou jej kríža a za oponou tejto hanby musela Alžbeta žiť naozaj úprimný, hlboký a intenzívny vzťah s Bohom. Myslím, že práve vďaka tomuto vzťahu s Bohom, budovanému v zákulisí hanby a bolesti, dostáva milosť rozpoznať svojimi očami (možno vyplakanými od bolesti bezdetného ženského lona a opovrhovaním spoločnosti) a predovšetkým srdcom, svojho Pána tam, kde ešte vôbec nebol viditeľný. Je ako Simeon, či Anna z chrámu, ktorí v nenápadnom dieťati pri obetovaní tiež rozpoznajú svojho Spasiteľa, neskôr aj ďalší, ktorí vyznávajú vieru v Krista počas jeho účinkovania. Ale ona rozpoznala blízkosť Boha, hoci Mária ešte neniesla ani známky tehotenstva. Ako veľmi dobre už mala vycvičený zrak srdca, koľko krát sa musela už učiť a spoznávať prítomnosť Boha v tichu a tme života, v tichu a načúvaní v modlitbe,.. Práve pre blízkosť Boha, ktorú žila Alžbeta vo svojej duši, dokázala v pravej chvíli rozpoznať Boha ako vtelené Slovo.
Alžbeta je pokladaná za neplodnú a Bohom prekliatu, no v skutočnosti je mimoriadne omilostenou tým, že na ňu zostúpil Duch Sv., aby mohla stretnúť svojho Pána, hoci ešte len v matkinom lone. Jej srdce už dávno pred tým muselo byť na túto milosť pripravované a formované tak, aby ju v ten deň dokázala prijať a spolupracovať s touto milosťou. A navyše, je v tom čase už omilostená aj tým, že sama nosí pod srdcom dieťa. Jej lono už nie je bezdetné, ale doslova, je v požehnanom stave.
Čomu sa teda môžeme v dnešnom evanjeliu od týchto žien učiť? Mária je nesporne inšpiráciou pútnika životom. Môžeme sa od nej nechať učiť v tom, že aj my nesieme vo svojom vnútri Krista a máme ho prinášať do nášho pozemského putovania – do našich vzťahov, rodín, kolektívov,… Uvedomovať si Božiu prítomnosť a dať ju okúsiť iným. Byť v duchu tichým a pokorným nositeľom Krista. Tak ako Mária šla pomôcť Alžbete, aj my môžeme byť s „Alžbetami“ v našom živote. S ľuďmi trpiacimi – či viditeľne, či v skrytosti,.. Počúvať o bolesti ich krížov, dávať im do služby svoju prítomnosť a vo svojej účasti v ich životoch sa stávať tichými nositeľmi prítomnosti Krista. Poslúžiť im pomocou aj priniesť Krista v bohostánku svojho srdca tam, kde by sa bežne nedostal – v práci, škole, rodine, k neveriacim, do všetkých našich vzťahov,…
Od Alžbety sa zas môžeme učiť vytrvalosti pri nesení svojich krížov. Dôvery. Využiť to, čo vnímame ako ťarchu a bolesť a to, čo si so sebou niesť veľmi nechceme. Poslúžiť si tým, aby sa náš kríž a naša bolesť stávala prostriedkom, cez ktorý sa snažíme hľadať Boha. V tichu modlitby a bolesti života rozpoznávať Božiu prítomnosť. Učiť sa tak blízkemu vzťahu s Bohom, aby sa nám duchovný zrak vytrénoval tak, že nebude pre nás problém rozpoznávať Boha skrytého v ľuďoch, v ich krížoch, v situáciách,.. vidieť Boha tam, kde Boha nevidieť.
Takého putovanie po ceste životom, nemôže ostať Bohom nepovšimnuté. Márii sa prvenstvo nedá uprieť, bola v nebi korunovaná. Alžbeta tiež dosiahla blízkosť Boha v blaženosti neba. A čo Ty? Si tiež na ceste života. Aké bude Tvoje finále cesty? Pokúsme sa inšpirovať týmito ženami. Aby sme dosiahli nebo ako oni. Veď ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Miluješ Ho?
Katka H.