Jn 6, 60 – 69
„Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.“
Evanjelium dnešnej nedele nás od prvej vety doslova vrhá do prudkej debaty učeníkov a Krista. Veta vyslovená učeníkmi a adresovaná Kristovi hovorí sama za seba: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“
Pripomeňme si najprv kontext udalostí. Pred dvoma týždňami sme čítali o tom, ako sa Kristus označuje za živý chlieb. Ako hovorí o milosti toho, že nik nepríde k nemu, ak mu to nedá Otec. Že jeho telo je pravý pokrm, jeho krv pravý nápoj a kto ho bude požívať, nezomrie ako pomreli otcovia na púšti, ktorí jedli mannu.
Čudujeme sa učeníkom, že nedokázali prijať Krista a jeho učenie? Ja sa im pravdupovediac vôbec nedivím. Veď rozvracia to, na čom postavili svoju vieru a identitu po celý život. Odsúva najvýznamnejší dôkaz Božej starostlivosti o vyvolený národ – mannu, na vedľajšiu koľaj. Prináša niečo nové, Sám sa nazýva chlebom. A nie takým, ako manna, ktorá neuchránila ich otcov od fyzickej smrti, len ju oddialila. Ponúka chlieb, ktorý po smrti otvára brány večnosti. A nerobí Kristus v našich životoch to isté? Nenapáda často naše istoty a zabehnuté koľaje, naše stereotypy? Keď nám berie to, čo považujeme za dobré, to na čom si staviame svoju vieru. Alebo naopak, keď pridáva to, čo považujeme za zlé. Či to všetko nie je len dočasná manna? Možno dobrá a prospešná pre život, ale len terajší. Kristus nás tým chce upriamiť na Neho, ako na večnú istotu. Budovať vzťah s Ním. Chce absolútne miesto v našom srdci i živote.
A čo my vtedy? Či vtedy nemáme chuť aj my sa už ozvať? Či nereptáme a nešomreme presne rovnako? „Pane, tvrdá je to reč, kto to má počúvať?“ „Pane, ťažký je to kríž, kto ho má niesť?“ „Pane, nepríťažlivé sú Tvoje plány, kto ich má prijať?“ „Pane, komplikovaní sú moji blížni, kto s nimi má žiť?“ Ó, Pane, koľko ráz sa Ti aj my vzpierame. Koľko ráz aj my šomreme…
Aké bolo ďalšie konanie učeníkov po takomto hromžení? „Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili.“ Je to úplne regulérne, slobodné rozhodnutie. Ani nám Kristus neprikazuje ostávať. Naopak, Ježiš dáva právo slobodnej voľby. Otázkou je, či keď spoznali Krista a potom ho zanechali, či mohli mať vnútorný pokoj po zvyšok života. Alebo či túžba po Bohu nebola po spoznaní ešte väčšia. Kristus kladie otázku dvanástim, ale kladie ju dnes i nám: „Aj vy chcete odísť?“„(meno), aj Ty chceš odísť? Naozaj, chceš aj Ty (meno) odísť?“
Ježišu, kiežby sme v ten okamih našej vzbury voči Tebe a ťažkostiam života mali taký dar viery, ako mal Šimon Peter. A kiež by sme napriek všetkému dokázali odpovedať rovnako ako on: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“
Je ľudskou prirodzenosťou, že sa priečime krížu a nepríjemnostiam, že sa nám to nepáči, že sa hneváme. Ale je darom Božej lásky, že chápe náš hnev a vzdor, našu slabosť a malú vieru. Vtedy, keď sa vzpierame a hromžíme. A ešte väčším darom, že aj napriek našej vzdorovitosti, Kristus otvára náruč aj vtedy, keď, hoci aj nahnevaní, chceme prísť a ostávať pri Ňom. Keď si uvedomujeme, ku komu inému by sme išli.
Katka H.