Mk 7, 31 – 37
„Tam priviedli k nemu hluchonemého a prosili ho, aby naňho vložil ruku.“
Poznáte niekoho, kto nesie veľmi ťažký kríž vo svojom živote? Kto zažil ťažké chvíle? Som presvedčená, že áno. A som si istá, že každý z nás sa už v ťažkých chvíľach života nachádzal. A aj o tom je dnešný úryvok.
Ako to myslím? Nuž, predstavme si život hluchonemého človeka. Väčšina z nás si to reálne asi ani nevie predstaviť. Nepočuť okolie, nepočuť blížiace sa nebezpečenstvo, nepočuť vyznanie lásky, nepočuť detský smiech,… Nemôcť sa vyjadriť, nemôcť hovoriť o svojich emóciách, potrebách, o čomkoľvek…. Našťastie, väčšina z nás takýto stav nemusí prežívať.
A čo keď zažívať niečo také, je pomerne časté v oblasti duchovného života a života modlitby? Zdá sa to príliš duchovné? Vôbec nie. Je to veľmi bežný jav. Koľkokrát ste počuli od ľudí, ktorí zažívajú ťažké chvíle, ktorí zažívajú krízy – osobné alebo duchovné, že povedia: „Vieš čo, ja sa už ani neviem modliť,“ a zrejme sme to už aj my sami niekedy zažili a vyslovili.
Život nám nastavil okolností tak, že sme nedokázali nič Bohu v modlitbe povedať a mali sme pocit, že Boh nič nehovorí alebo my nie sme schopní ho počuť. Sme ako ten hluchonemý z dnešného evanjelia. Keďže v modlitbe nemusíme niekedy ani nič počuť, ani nič hovoriť, stačí keď sme v Božej blízkosti, keď chceme s Bohom tráviť čas obyčajnou prítomnosťou. No horšie je, keď sa k Bohu cez našu bolesť nedokážeme ani priblížiť, ani s Ním v modlitbe byť, nie sme toho schopní. A čo s tým? No presne to, čo urobili dnes ľudia v evanjeliu.
K Ježišovi „priviedli hluchonemého a prosili ho, aby naň vložil ruku.“ To je úloha aj pre nás, blížnych. Vtedy, keď niekto prežíva ťažkosti v živote alebo aj v modlitbe, keď nie je schopný modliť sa, vtedy ho máme my privádzať za Ježišom. Jedným z prejavov našej lásky a pomoci, tiež skutkom milosrdenstva, je modliť sa za neho. Nie nasilu a nie bezpodmienečne fyzicky. Ale v tichosti a vytrvalosti modlitby. Prihovárať sa, možno hovoriť Bohu a s Bohom o tom, čo bolí nášho blížneho, o tom, čo ho zväzuje, ťaží, o tom, čo mu nedovolí s Bohom hovoriť alebo ho počúvať.
A potom je tu krásny úkon Krista. Čo robí Kristus s človekom, neschopným hovoriť a počúvať? Berie ho bokom od davu. Kristus je veľmi osobný. Nepotrebuje publikum, vytvára intímnu atmosféru, atmosféru bezpečia. Komunikácia, ktorú volí je taká, aby aj ten, čo je neschopný počúvať a hovoriť, rozumel tomu, čo mu Kristus chce povedať a urobiť. Nepoužíva slová a zvuky, ktoré sú bežné pre komunikáciu s väčšinou ľudí v dave, hovorí rečou, ktorá je blízka hluchonemému. “Vložil mu prsty do uší, poslinil si ich a dotkol sa mu jazyka. Potom pozdvihol oči k nebu, vzdychol a povedal mu: „Effeta,“ čo znamená: „Otvor sa!““
Kristus, ak je to Božia vôľa, vie nájsť spôsob, ako prísť na pomoc trpiacemu, ako komunikovať s tým, ktorý sa modliť nevie alebo v danej chvíli skutočne nie je schopný. Ako uzdraviť toho, komu nik pomôcť nedokáže. To všetko je v Božej moci, ak je to zároveň aj v súlade s Božou vôľou. Je jedno v akej fáze života sa nachádzame, či tej pokojnejšej alebo kritickej. V oboch prípadoch si dnes môžeme niečo so sebou zobrať. Ak sme v stave, že sa už ani modliť nevieme, ak Boha cielene neodmietame, ale skutočne a úprimne prežívame neschopnosť k modlitbe, nech nám je dnešný úryvok útechou, že Pán môže prekonať aj túto ťažkosť a nájsť spôsob akým sa nám prihovorí aj cez našu neschopnosť hovoriť, počúvať, či byť s Ním. A ak sme na druhej strane a poznáme niekoho takého, sprevádzajme ho modlitbou, nežnou láskou ho v modlitbe privadzajme ku Kristovi. Ak aj nikoho takého práve nepoznáme, istotne takých ľudí je na svete dosť. Spomeňme si na takých ľudí v dnešnej modlitbe osobitným spôsobom. Hoci bez konkrétneho mena. Lebo možno práve ich nemá kto z blízkych privádzať ku Kristovi, modliť sa za nich a prosiť o ich uzdravenie. Prejavme im takto kúsok našej kresťanskej lásky.
Katka H.