Mk 10, 2-16
„Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“
Prvý dojem z dnešného úryvku je taký „svadobný“. Dominantnou vetou je nespochybniteľne Kristov výrok o nerozlučiteľnosti manželstva, ktorý všetci poznáme, lebo znie pri každom sobáši.
Krásny pohľad Boha na manželskú lásku a Jeho požehnanie tejto láske: „A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“ Je nesamozrejmým darom, hoci sa to možno nezdá, že človek môže žiť vo sviatostnom manželstve s iným človekom. Že Boh žehná manželskej láske aj cez sviatosť. Hoci, áno, aj z týchto vzťahov vzniká veľa zranení. Prvotný úmysel Boha bol však iný a nám všetkým je zrejmý.
Zdá sa, že myšlienka Boha o nerozlučiteľnosti manželstva je všetkým jasná a upravená v Božích príkazoch, ako tomu bolo aj v časoch Krista. No napriek tomu, dnes prichádzajú za Ježišom farizeji s jasným úmyslom pokúšať, napádať toto prikázanie. A čo my? Istotne aj my máme prikázania, či témy v rámci našej viery, s ktorými by sme radi prišli za Kristom a opýtali sa, či to myslel ozaj tak, ako to do tých prikázaní dal. Ak chceme byť úprimní voči sebe i Bohu, musíme si priznať, že sú veci v živote, aj v živote viery, ktoré možno nezapadajú do pohody nášho života a nevyhovujú nám. Chceli by sme ich zmeniť.
Farizeji boli tí, čo mali zákon „v malíčku“. Napriek tomu, akoby overujú správnosť Božieho prikázania. Odvolávajú sa na Mojžiša, ktorý im dovolil vystaviť priepustný list a prepustiť manželku. Ježiš im odpovedá: „Pre tvrdosť vášho srdca vám napísal toto prikázanie. Ale Boh ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu.“ Povieme si, čo k tomu dodať? Jasné ako facka! Čo riešia? Riešia to, čo my. Aj my máme niečo, čo často riešime v skrytosti srdca? Chceli by sme, aby sa nejaký príkaz dal nejako zjemniť, obísť, urobiť niečo ako vymyslieť „priepustný list“. Aj naše srdce je možno tvrdé a preto prosí o výnimky. Pričom zabúda, že zákon nám bol daný z lásky. A neuvedomuje si, že napriek ťarche príkazu, žiadať výnimku z neho, je vlastne žiadať výnimku z lásky. Nedôverovať Božej láske – tej najistejšej.
Poďme dnes na hlbinu vlastnej duše, buďme pravdiví pred sebou i Bohom a skúsme pomenovať a úprimne vyznať sebe i Bohu, s ktorým Jeho názorom, či príkazom máme problém. Čo nám je ťažko prijať a z čoho hľadáme cestičky, ako vykĺznuť. Nemusí to byť nič veľké. Možno len taká „drobnosť“ akou je vynechaná modlitba, lebo: „dnes nestíham, som unavený, sa mi nechce,… „ alebo čokoľvek iné. Buďme k sebe úprimní, čo je naozaj a čo je len „priepustný list“ pre nás samých.
Ak si toto nájdeme a pomenujeme, nemusíme sa hneď cítiť previnilo a farizejsky. Myslím si, že v každom človeku drieme niečo, čo mu akoby nesedí v Božích plánoch, či príkazoch. Čítajme ďalej. „Doma sa ho učeníci znova na to pýtali.“ Aj učeníci sami hľadali, premýšľali a možno neboli hneď stotožnení s tým, čo počuli. Veď aj oni boli praví Židia a tieto zákony museli poznať veľmi dobre. Veď boli súčasťou ich náboženskej identity. V čom je teda rozdiel? Farizeji pokúšajú. Učeníci sa pýtajú. A Boh jedným i druhým trpezlivo vysvetľuje. Otázkou je, ako sú jeho slová prijímané.
Rozdiel je tiež v otvorenosti sŕdc. Učeníci sa snažili mať srdce ochotné vnímať a prijímať zjavené pravdy, môžeme predpokladať úprimný záujem o hľadanie pravdy. Zatiaľ čo u farizejov môžeme očakávať otázky, kladené ako provokáciu, či pokúšanie. Nech by povedal Kristus čokoľvek, boli ochotní to naozaj aj počuť? Počuť aj srdcom, nie iba ušami? Ani apoštoli sami neboli stotožnení, mali pochybnosti, či pochopili Kristovo slovo. Tak, či onak, musela im táto téma vŕtať mysľou, keď sa k nej vrátili.
Pamätáte sa, čo je to, čo nám nesedí, s čím máme my osobne problém? Poďme dnes s tým za Kristom. Povedzme mu o tom. Ale nebuďme ako farizeji, že už odpoveď máme a nie sme ochotní akceptovať a prijímať nič nové, chceme sa len vŕtať v našej nespokojnosti. Ale buďme úprimne hľadajúci ako apoštoli. Tak ako oni chceli o tom hovoriť s Ježišom, v bezpečí domova, tak skúsme aj my vytiahnuť túto tému pred Kristom v bezpečí modlitby. Buďme k Bohu úprimní a naozaj počúvajme, k čomu nás chce priviesť. Možno nám ten príkaz nezruší, nezjemní, iba pripomenie ako to bolo od počiatku Bohom mienené.
Vtedy si prosme srdce malého dieťaťa a schopnosť duše prijímať Božie kráľovstvo a jeho učenie tak, ako dieťa. V úplnej dôvere. Hoci nerozumieme, hoci sa nám to nepáči, ale s dôverou ako dieťa. Lebo takí vojdú do Božieho kráľovstva 😊Toto je dnešný Kristov prísľub. Kiež by nám Pán všetkým daroval srdcia dôverujúce a detsky odovzdané, kráčajúce k nebu, hoci s ťažkosťami prijímať prvotné úmysly Boha s našimi životmi, či prikázaniami.
Katka H.