Mk 10, 46b-52
On odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi.
Dnešné liturgické čítanie sa chce s nami deliť o radosť z uzdravenia, ale aj o nádej z viery.
Evanjelista Marek je v opise tohto príbehu presný a detailný. Všíma si slepca, ktorý pri ceste žobre. Žobráci tak ako v minulosti, aj dnes sú často vystrkávaní na okraj spoločnosti, zatracovaní a často zažívajú pohŕdanie davom. Evanjelista Marek, inšpirovaný Duchom Svätým, pri písaní tohto textu pokladá za dôležité dať tomuto slepému žobrákovi identitu. Píše: „pri ceste sedel slepý Bartimej, Timejov syn, a žobral.“ Akoby mu dával meno a priezvisko, prejavoval úctu pomenovaním, napriek jeho handicapu a spoločenskému postaveniu žobráka.
Všetci sme istým spôsobom aj handicapovaní aj žobrákmi. Hoci nie fyzicky, ale srdcom isto. Sme zraňovaní zo vzťahov a zo života, z hriechu. Prvým povzbudením z dnešného textu nám môže byť uvedomenie si, že pre Pána Boha, nie sme nejakí bezmenní chudáci. Máme svoju dôstojnosť a identitu, hoci niekedy bezmocne sedíme na okraji cesty vlastného života, nevidiac východisko z našich problémov a situácií. Kristus nás oslovuje menom, pomenováva aj našich predkov, aby vyjadril, že nás dokonale pozná, aj našu minulosť, hriechy, naše zázemie, všetky okolnosti nášho života, a teda aj to, prečo sme sa ocitli na okraji našej životnej cesty.
Verím tomu, že Kristus vedel o Bartimejovi, vedel okolo koho prechádza aj ako veľmi trpí a verí. Neprišiel k nemu hneď. Nechal ho kričať cez dav. A Bartimej kričal: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Ten krik, to je vyjadrenie viery, to je vykričanie bolesti a uvedomenia si, že Ježiš je jeho jedinou nádejou, že nik iný mu pomôcť nedokáže. Aj my potrebujeme celým srdcom a možno aj hlasom kričať na Krista: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“
Zároveň sa jeho krik stáva svedectvom pre iných, ktorí ho okrikujú, aby prestal. No Bartimej o to väčšmi kričí. Pokora je pravda. A aj v tomto výkriku môžeme nachádzať pravdu o Bartimejovom rozpoložení. Trpí, preto prosí o zmilovanie. Zároveň verí, preto vyznáva, že Ježiš je syn Dávidov, čo bolo označenie pre Mesiáša. Po takom výkriku nik, kto ho počuje, nemôže pochybovať o jeho bolesti. A po takom výkriku, nik nemôže pochybovať ani o jeho viere. Aké sú tie naše výkriky do okolia? Tvárime sa, že sme hrdinovia a vďaka našej viere necítime bolesť, všetko je fajn a my sami to zvládame? Alebo dávame všetkým okolo vedieť, ako hrozne sa máme a trpíme, sme negatívni, zahundraní a zatrpknutí a kvôli našej bolesti nemôže okolie čerpať povzbudenie z našej viery? Iste, toto sú extrémne príklady. Avšak obe stoja v silnom protiklade ku zvolaniu Bartimeja. Ten je veľmi inšpiratívnym príkladom svedectva aj pre dnešok. V jednej jedinej vete, svedčí pravdivo a pokorne o svojej prežívanej bolesti a biede, a zároveň vyjadruje svoju vieru a nádej, ktorú vkladá do Krista. Vieru, ktorá sa nenechá okríknuť. Bez pokorného, úprimného a pravdivého vyjadrenia svojej bolesti aj voči ostatným, stratilo by význam a veľkosť ďalšie gesto a svedectvo, ktorým vyznáva vieru, tak pred Bohom ako aj ľuďmi.
Keď si ho Kristus zavolal „on odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi.“ Tu si musíme uvedomiť, čo znamená plášť v starom zákone pre chudobného človeka, zvlášť pre žobráka. Je jeho jediným majetkom, na ktorý mu nik nesmie siahnuť. Noci sú v tých končinách veľmi chladné a plášť sa tak stáva doslova nevyhnutným k životu. Dokonca aj v Písme nachádzame príkaz, ktorým Boh chce ochrániť týchto biednych: „Ak vezmeš do zálohy plášť svojho blížneho, vrátiš mu ho do západu slnka! Veď je to jeho jediný odev, jeho jediná prikrývka na jeho telo. V čom by spal? Ak bude ku mne volať, vypočujem ho, lebo som milosrdný.“ (Ex 22, 26 – 27). Čiže plášť je v podstate jeho jedinou istotou, jediným prostriedkom prežitia. Svedectvo Bartimejovej viery pre okolostojacich aj pre nás spočíva v tom, že on ten plášť doslova ODHODIL. A bol slepý! Odhodiť, znamenalo stratiť ho úplne. Nemohol ho vidieť, kde je a vziať si ho späť. Bol žobrákom, nemohol sa s istotou spoľahnúť na to, že nejaký okoloidúci mu ho podá, ak mu ho niekto iný náhodou neukradne. Odhodiť plášť znamenalo u slepca, vzdať sa všetkého, čo mu dovtedy zaručovalo prežitie. A takto ochudobnený, či oslobodený, prichádza za Kristom a s jednoduchosťou a úprimnosťou opäť vyznáva svoju bolesť a túžbu zároveň, keď na Ježišovu otázku, čo od neho chce odpovedá: „Rabboni, aby som videl!“ Kristus ho ihneď uzdraví. Bartimej však už plášť nehľadá, nerieši už nič, ale príbeh končí vetou: „A hneď videl a šiel za ním po ceste.“ Uzdravenými očami mohol vidieť všetko a robiť čokoľvek, nerieši plášť, on svoj uzdravený zrak upriamuje na Krista a kráča iba za ním.
Bartimej svojou vierou nemusí byť svedectvom len tým, čo ho okrikovali. Ale veľkosťou svojej viery je dnes obrovskou inšpiráciou aj nám. Kiežby sme dokázali aj my zahodiť to, k čomu sme pripútaní, vyjadriť svoj hriech, či bolesť jednoducho, priamo, pravdivo, úprimne a detinsky Kristovi, prosiť o uzdravenie a kráčať za ním, bez ohľadu na všetky ostatné okolnosti.
Katka H.