Mk 12, 38-44
„Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“
Chudobnú vdovu by sme mohli dnes nazvať ako „finančne negramotnú“ a ženu slabú v hospodárení. Mať málo, nepostarať sa tým málom o vlastné živobytie, ale a aj to málo dať do chrámovej pokladnice, kde sa tieto peniaze doslova stratia a sú kvapkou v mori oproti finančným potrebám chrámu. Je to správanie prinajmenšom zvláštne a možno máme chuť ho označiť až za nerozumné.
Aký je však pohľad Krista na túto ženu? Osobne, vždy ma zaujímalo, čo s tou ženou bolo ďalej. Kristus len ozrejmil učeníkom veľkosť obety, viery a lásky, ktorú táto žena svojim nenápadným skutkom preukázala. Nik nevie, čo sa s tou ženou stalo. Či zomrela od hladu, keď dala všetko, čo mala, alebo jej Pán požehnal cez dobrodincov a postaral sa o ňu, či ju vytrhol z jej chudoby alebo sa možno časom sama stala bohatou,… Nevieme.
Kristus ju iba pozoruje, neosloví ju, nepochváli ako iné postavy vo Sv. Písme za ich vieru. Ponecháva ju akoby nepovšimnutú, v skrytosti, nenápadnosti. Iba učeníkom o nej povie, aby ukázal, že vie a pozná veľkosť toho, čo sa zdá malé. Že vidí naozaj do hĺbky srdca, života i úmyslu. V celom vyvrcholení príbehu nás však Písmo chce ponechávať akoby v tichosti a slepote viery, keď nepoznáme ďalej osud tejto ženy, vdovy.
A hoci to môže znieť ako nedokončený príbeh, to, že nepoznáme koniec, je v konečnom dôsledku milosťou, je to pre naše dobro. Chráni nás to od nesprávnych postojov srdca. Aby sme s pohnútkami toho, že niekde v podvedomí alebo aj vo vedomí, budeme vypočítavo očakávať požehnanie za naše obety. Alebo naopak, aby sme neupadli do zatrpknutosti dávania a myšlienok zúfalstva, že je jedno, koľko a čo Bohu dáme, aj tak sa o nás nepostará a aj tak je to zbytočné, lebo naša obeta nemá takmer žiadnu hodnotu. Tento zamlčaný osud vdovy nás chráni pred „obchodovaním s Bohom“.
Preto sa finančná gramotnosť, či negramotnosť tej ženy, jej rozumnosť, či nerozumnosť v hospodárení, stáva absolútne nepodstatnou. Tento príbeh nám totiž nemá ozrejmiť pravidlá správania sa Boha, keď urobíme to, či ono. Naopak, od toho vtesnania Boha do rovníc, či pravidiel, nás chráni samotný svätopisec.
Nuž dobre. Aj keď sa nám podarí srdcom prijať to, že nepotrebujeme vedieť o tom, ako sa Boh rozhoduje a koná, keď Mu niečo obetujeme, otázka bude ďalej znieť, čo mu teda obetovať? A to je jadro! To je to, čo nás príbeh o vdove má naučiť. AKO Bohu dávať a ČO Bohu dávať. Na otázku ČO – sú odpoveďou „dve drobné mince“. Na otázku AKO – odpovedá slovo „živobytie“.
Skúsme dnes Bohu v modlitbe obetovať naše dve drobné mince. Čo je to, čo v našom živote pokladáme za málo hodnotné? Naše chyby, hriechy, zlyhania, zranenia? Možno oblasti, v ktorých sa necítime talentovaní, naopak slabí, neschopní. Problém v práci, ktorý je nad naše schopnosti, pokazená písomka, neschopnosť si s niečím v živote poradiť,…. To, čo ostatní zvládajú, a my nie. To, na čo sa my sami hneváme a myslíme si, že v tomto bode sme menejcenní. To, čo si myslíme, že je pre svet v našom živote nehodnotné.
Zároveň si dnes uvedomme, že to, čo dala žena bolo celé jej „živobytie“. To slovo sa dá krásne rozdeliť na dve časti: život a bytie. Ona okrem mincí, dala naozaj podstatu seba samej. Ide o vnútorný postoj srdca. Dať to, na čom si náš život zakladáme, čo je pre nás pilierom. Alebo aj to, čo nás v hlbokom vnútri zraňuje, a hoci tú bolesť odmietame, hneváme sa, nechceme… ovplyvňuje naše vnímanie sveta, a hoci často boľavým a nechceným spôsobom, ovplyvňuje naše bytie. Aj toto tam dnes dajme.
Naše „drobné mince“ a naše „živobytie“ zväčša spolu súvisia. Nevšímali by sme si to, čo sme označili ako „drobné mince“, ak by to nebola pre nás hodnota „živobytia“. Práve hodnota, ktorú tomu dávame my, v kontraste toho ako vnímame postavenie sa sveta k hodnote nášho „živobytia“, je možno zdrojom našej bolesti, ale aj príležitosťou k láske. Milovať Boha napriek všetkému, čo vo viditeľnom a hmotnom svete nedáva logiku milovať.
Aj keď vdova z dnešného úryvku v nenápadnosti hodila na prvý pohľad tak málo, nech nám je povzbudením, že neostala nevidená. Naopak, bola pozorovaná samotným Kristom. On tam sedel, a som presvedčená, že vyčkával práve na ňu. Nech je zdrojom nádeje pre nás to, že hoci netušíme, ako to s nami dopadne, Kristus pozná do hĺbky veľkosť našej obety a odovzdania seba, či hodnotu našich „drobných mincí“. Pozná ich a je si vedomý hodnoty daru.
Katka H.