Mk 13, 24-32
„On pošle anjelov a zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch strán sveta, od kraja zeme až po kraj neba.“
V týchto dňoch v liturgických čítaniach počúvame o hrozných udalostiach posledných dní. Ani dnes tomu nie je inak. Udalosti posledných dní sa nesú celou históriou s tieňom strachu a hrôzy. Tieto opisy vo Sv. Písme v nás môžu vzbudzovať protichodné pocity. Myslím však, že vo väčšine sŕdc prevláda strach z týchto hrôz nad radosťou z vykúpenia. A je to pochopiteľné – sme len ľudia.
Strachu a bolesti je všade dosť. Preto sa dnes nepozastavujme nad opisovanými hrôzami, či nad tým, kedy sa to stane. Pre našu vieru to nie je podstatné. Máme sa o ňu usilovať každý deň, nie pre strach, ale z lásky. Tak ako milovaná túži potešovať svojho milovaného, tak aj naša duša túži potešovať svojho Stvoriteľa. Doprajme duši rozkoš lásky, aby mohla slobodne milovať a byť milovaná. Nespútavajme ju strachom z útrap, hoci je prirodzený našej telesnosti.
Kristus povedal:„Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec.“ Preto otázky o tom, kedy to príde a ako to bude naozaj vyzerať nechajme bokom, teda na Bohu, keďže On jediný má relevantné informácie.
Chcem upriamiť našu pozornosť i na modlitbu k tejto vete: „On pošle anjelov a zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch strán sveta, od kraja zeme až po kraj neba.“ Z toho jasne vyplýva, že Boh má starosť o svojich vyvolených. A tiež, že o nich musí vedieť, keď ich chce zhromaždiť.
Koľkokrát sme v ťažkostiach mali pocit, že Pán Boh na nás zabudol? Najmä vtedy, keď si myslíme, že v našom osobnom živote sa dejú veci z konca sveta – nevidíme svetlo vo svojom živote, otriasa sa nám pôda pod nohami,…. A nám samým sa zdá, že kvôli našej hriešnosti alebo bolesti sme ďaleko od Boha.
Skúsme si dnes do hĺbky uvedomiť a pripomenúť, že sme Jeho a že nás zhromažďuje. Bez ohľadu na akékoľvek okolnosti v živote sveta i v živote viery, Pán o nás vie a chce nás zhromaždiť, teda priviesť k Nemu. Či sme na kraji zeme, zdanlivo ďaleko od Neho, alebo máme vďaka viere pocit, že sme už na pokraji neba… Stále na to pamätajme.
Dnes sa mi natíska modliť sa so Žalmistom: „Kam môžem ujsť pred tvojím duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou? Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si. I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori, ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica.“ Inými slovami – nech sa deje čokoľvek a nech sme kdekoľvek, Kristus o nás vie, a nie iba túži nás zhromaždiť, ale hovorí, že nás„zhromaždí“, teda je to fakt.
Zhromaždí- nemyslíme iba teritoriálne, priestorovo, ale ide o kráčanie životom ako takým. Kristus pracuje na tom, aby nás zhromaždil, teda priviedol k Nemu, počas celého nášho života. Nech nás život privedie kamkoľvek, Kristus má moc zhromaždiť nás k Nemu. Chceme? Ak je naša odpoveď áno, môžeme sa modliť so žalmistom ďalej: „Skúmaj ma, Bože, a poznaj moje srdce; skúmaj ma a všímaj si moje cesty. Pozri, či nejdem bludnou cestou, a veď ma po ceste k večnosti.“Akoby sme Krista touto modlitbou poverovali k tomu, aby prebral kontrolu nad našou cestou za svätosťou, aby prebral celý náš život, čím mu ho vlastne odovzdávame.
Čo môže byť pre Milovaného Boha krajšie než to, že mu milovaná duša v modlitbe vyznáva túžbu po Ňom. Hovorí, ako veľmi chce byť s Ním a až naliehavo Mu túto túžbu predkladá, aby ju On sám k sebe viedol, odovzdávajúc Mu život? Mohlo by Božské srdce, Láska sama, ostať ľahostajné voči takejto túžbe po Ňom? Ja si myslím, že nie. Láska musí na lásku odpovedať láskou. (hoci nie vždy podľa našich predstáv)
Nech sa nachádzame na svojej duchovnej ceste i ceste životom kdekoľvek – či na pokraji síl, či na pokraji blaženosti, nechajme sa dnes unášať slovami Žalmu 139. Vnímajme túžbu Boha po našej duši i túžbu našej vlastnej duše po Bohu. Nechajme sa zhromažďovať, nechajme sa privádzať k Bohu…
Katka H.