1656 – 1680, sviatok 17.apríla
„V nebi vás budem milovať, budem sa za vás modliť a pomôžem vám. Ježišu, milujem ťa!“
„Najkrajší kvet, ktorý rozkvitol medzi Indiánmi.“
Tieto slová sú spolu s dátumom smrti vyryté na náhrobku stojacom na mieste pôvodného hrobu Indiánky Kateri Tekakwithy v Caughnawage v Kanade.
Kateri Tekakwitha sa narodila roku 1656 v mohavskej dedine. Najskôr ju volali Iorágode – Ranná zornička. Keď mala štyri roky, v dedine vypukla epidémia kiahní, ktoré tam priniesli belosi z Európy. Indiáni nemali obranné látky, preto chorobe rýchlo podliehali. Zomreli aj Katerini rodičia a brat. Kateri vyzdravela, ale na tvári jej zostali jazvy a mala veľmi slabý zrak. Pri chodení vystierala pred sebou ruky, aby do niečoho nenarazila, preto ju odvtedy volali Tekakwitha – Tá, ktorá vystiera ruky. Malej siroty sa ujal otcov brat so svojou rodinou, ktorý nemal rád kresťanov. Roku 1666 však Irokézi podpísali s Francúzmi mier a hneď o rok prišli do všetkých indiánskych dedín francúzski jezuiti.
Viacerí mládenci sa uchádzali o ruku Tekakwithy, no všetkých odmietla. Príbuzní to chápali ako nevďak. Ona však cítila, že sa nechce vydať. Ten pocit bol taký silný, že odolala všetkým nátlakom. Jej jedinou túžbou bolo stať sa kresťankou. Rešpektovala však vôľu svojho strýca a vyhýbala sa misionárom. Na jar roku 1675 otec Jacques de Lamberville prechádzal dedinou, aby navštívil starých a chorých. Tekakwitha mu porozprávala o svojom smutnom živote i o tom, že sa nechce vydať a veľmi túži po krste. Misionár rýchlo pochopil, že jej duše sa tajomne dotkla Božia milosť, povzbudil ju a začal ju pripravovať na krst. Strýc nakoniec s krstom súhlasil pod podmienkou, že neodíde z dediny. „Ľaliu Mohavkov“ pokrstili na Veľkú noc 1676 a dali jej meno Kateri – Katarína. Svoje dni napĺňala modlitbou a prácou. Každú nedeľu šla do kostola a odmietala pracovať na poli. Jej príbuzní jej vyčítali, že je lenivá, a často ju nechali bez jedla. Ani takýto postoj ju neodradil od viery. Strýc dokonca nahovoril istého bojovníka, aby sa jej vyhrážal, že ju zabije, ak neopustí vieru. „Som pripravená. Môžeš mi vziať život, ale nie vieru!“ odpovedala pokojne. Útoky proti Kateri rástli a ona sa rozhodla, že odíde do Misie sv. Františka Xaverského v Kanade, ktorú volali Dedina modlitby. Žili tam kresťania z viacerých indiánskych kmeňov a niekoľko Francúzov. Na jeseň roku 1677 sa Kateri vydala na cestu dlhú viac než 300 km. Po dvoch mesiacoch putovania prišla do misie a odvtedy mohla slobodne žiť ako kresťanka.
I tu trávila dni v práci, modlitbe a starostlivosti o chorých, no najradšej mala deti. Obyvatelia Dediny modlitby boli pre ňu vzorom a hneď ich začala napodobňovať. Už o niekoľko týždňov nad nimi vynikala. Na slávnosť Narodenia Pána v roku 1677 pristúpila k prvému svätému prijímaniu. Otec Pierre Cholenec vyhlásil, že „od toho dňa sa zdala byť skôr nebeskou bytosťou než pozemskou, taká bola plná Boha a jeho lásky“. Žila jednoduchým životom, bez videní či mystických zážitkov, ale v úplnom spojení s Bohom. Za chladných kanadských rán sa často utiahla do samoty lesa a tam sa modlila. S veľkou úctou prechovávala ručne vyrobený kríž, ktorý nosila všade so sebou. Jej svedectvo veľmi priťahovalo miestnych obyvateľov. Keď sa raz misionári pýtali, prečo sa v kostole zhromažďujú okolo Kateri, ľudia odpovedali, že keď sa dievčina modlí, cítia blízkosť Boha. Rozhodla sa stať Kristovou nevestou a 25. marca 1679 verejne zložila sľub panenstva. Kateri sa často modlila ruženec a postila sa. Robila to všetko ako pokánie. Svoju dušu obetovala Ježišovi v Eucharistii a telo Ježišovi na kríži. Jej oslabené zdravie však nevydržalo takúto záťaž. Začiatkom roka 1679 začala chorľavieť, od zimy bola pripútaná na lôžko. I v chorobe sa často usmievala, dokonca aj v okamihu smrti. Zomrela v stredu Veľkého týždňa 17. apríla 1680. Jej posledné slová boli: „V nebi vás budem milovať, budem sa za vás modliť a pomôžem vám. Ježišu, milujem ťa!“ Niekoľko minút po smrti jej zázračne zmizli jazvy z tváre. Na jej príhovor sa začalo diať veľa zázrakov a pápež Ján Pavol II. ju roku 1980 ako prvú Indiánku v dejinách vyhlásil za blahoslavenú.
Zdroje:
http://katolici.szm.com/ZIVOTOPISY/Jul/Kateri-Tekakwitha.html