Lk 3, 1-6
„Hlas volajúceho na púšti: ‚Pripravte cestu Pánovi,… „
Hoci nemám osobný zážitok bytia na púšti, rozpoviem Vám dnes jeden príbeh – príbeh pútnika púšťou.
Pútnik putoval rôznymi krajinami, cestami i necestami. Každým krokom svojej cesty mal pocit, že sa približuje k svojmu cieľu a to v ňom zväčšovalo nadšenie a radosť. Nemal istotu, že cesta, ktorú si volí, je tá najjednoduchšia, či najkratšia. Nemal istotu ani toho, či jeho rozhodnutia nie sú obchádzkami. Na duši mal však pokoj. Napriek prekážkam a zachádzkam, mal pocit, že každý krok ho približuje k cieľu. Dokonca aj ten krok, ktorý urobí v obchádzke, možno aj zbytočne navyše, lebo v konečnom dôsledku, aj obchádzka by mala končiť v cieli. To bolo pre neho nádejou.
Tak sa pútnik dostal putovaním na púšť. Krajina ničoho. Iba ticha, prázdna, vetra a piesku. Krajina nestála, ako je nestále ľahké a slabé zrnko piesku. Nestála tak veľmi, ako sila vetra, ktorý sa pohráva s pieskom. Aj keby niekto pútnikovi správnu cestu do cieľa vyšľapal, stačí závan vetra, stopy sa stratia a pútnik ostáva stratený. Počas cesty púšťou boli etapy, kedy pútnik zbadal cestu, videl ju celkom jasne a s nadšením sa chcel ňou rozbehnúť za svojim cieľom,…. stačila chvíľka, cesta sa mu tratí z očí a ostáva len hvízdanie vetra v ušiach. Stojí na púšti, uprostred ničoho a uprostred ticha. Je niekde „medzi“. Späť sa vracať nechce, prešiel už priveľa, nechce sa vzdať cieľa. Navyše… ani nevie, kam by sa vrátil. Stratili sa mu aj vlastné stopy. Pomýšľajúc na únavu, námahu alebo aj bolesť predošlých krokov, nechce ich opäť ochutnávať. Zároveň by sa vedome vzďaľoval od vytúženého cieľa. To nechce! Myšlienka na cestu späť mu nestojí ani za zváženie. Ale kam? A kde vlastne je? A čo cieľ? Stojí za to? Ako je ďaleko? Čo ak je za rohom, len ho nevidí? Môže si dovoliť riskovať, vzdať to chvíľu pred cieľom a zahodiť tak všetku predošlú námahu? Ale, … čo ak sa začne opäť namáhať kráčaním a cieľ je tak ďaleko, že skolabuje po ceste? Je vôbec dosiahnuteľný? Pochybnosti sa množia. Je ten cieľ naozaj taký príťažlivý? A chce tam vôbec ísť? Nemá sa vybrať za iným cieľom? Aké budú nástrahy? Aká bolesť ho cestou ešte čaká? Nevidí nič. A každý závan vetra mení krajinu naokolo. Nič nie je stále a surovosť púšte mu nedáva ani šancu aspoň na chvíľku sa zorientovať v krajine, porozhliadať sa a zvyknúť si na ňu. Navyše, slnko praží a každý krok je pre pútnika námahou. Zásoba vody je malá, osvieži len trošku a len občas. Je tam ticho, počuť iba vietor, ktorý si šantí s pieskom. A pútnik stojí v tom tichu. Skúsme na chvíľku vnímať – aj to ticho a aj pútnika v ňom.
V tom na púšti zaznie hlas. „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou. A každé telo uvidí Božiu spásu.“ A tu príbeh pre dnešok končí. Neznamená to však, že končí úplne.
Asi sa Vám zdá tento príbeh zvláštny. Áno, je. Ale nie je netradičný. Všetci sme zmietaní životom, každý z nás je pútnikom. Každý z nás kráča cestou života za cieľom, ktorým je Kristus. Niekedy je to ľahké, inokedy vo viere a v živote nevidíme ani na krok pred seba. Bojujeme s pochybnosťami i sami so sebou.
Práve pre nás zaznieva dnešný hlas na púšti. Dnešné evanjelium sa odvoláva na knihu proroka Izaiáša, konkrétne je to úryvok zo 40-tej kapitoly. Táto kapitola mala Židom prinášať nádej, potešovať, pripomínať vykúpenie. Začína veľmi pekne: „Potešujte, potešujte môj ľud, vraví váš Boh“. Ďalej hovorí o ničote človeka a veľkosti Boha, o láske, starostlivosti a vernosti Boha voči človeku.
Skúste si teraz prečítať príbeh o pútnikovi znova. Namiesto pútnika si tam môžete dosadiť seba, cieľom je Kristus. Môžete tam umiestniť aj svoje pohľady na cestu a púšťou pre Vás môžu byť obyčajné problémy, ktoré zažívate v bežnom živote, alebo živote viery. A keď bude pútnik stáť v tichu púšte, skúste si prečítať celú 40-tu kapitolu Izaiáša (nie je dlhá 😊 ).
Nechajte, nech tieto slová osviežia Vašu dušu, nech jej darujú nádej. Nechajte Boha, aby cez tento úryvok pripomenul Vašej unavenej duši za akým cieľom kráča. Akého Boha chce nasledovať, po akom Bohu túži. Po Bohu mocnom i láskavom:„Ako pastier pasie svoje stádo, do náručia berie, baránky do lona dvíha, tie, čo pridájajú, vodí.“ (Iz, 40,11)
Myslím, že keď zmorená a unavená duša ostane chvíľku počúvať Izaiáša a dostane milosť obnoviť si túžbu po Bohu, po cieli svojho života, nebude môcť nereagovať na dnešné Jánovo volanie: ‚Pripravte cestu Pánovi,…“ Sama bude túžiť pripravovať cestu pre Pána spôsobom, akým to Pán v jej živote bude chcieť.
Katka H.