5./6. storočie, Konštantínopol
Manželia, synovia
sviatok: 26. januára
Xenofont a Mária žili na prelome piateho a šiesteho storočia ako poprední občania hlavného mesta Rímskej ríše Konštantínopola (dnes Istanbul v Turecku), kde Xenofont pracoval ako senátor na cisárskom dvore. Ani bohatstvo a vysoké spoločenské postavenie im nezatemnili srdce, takže viedli vzorný kresťanský život. Po absolvovaní gréckej školy vo svojom rodisku sa ich synovia Arkadios a Ján nalodili na čln, ktorý smeroval do fenického mesta Berytus (dnešný Bejrút v Libanone), aby tam nadobudli vzdelanie vo veľkej a slávnej právnickej škole.
Po niekoľkých dňoch plavby sa zodvihla silná búrka, loď narazila na útes pri pobreží Palestíny a stroskotala. Obidvaja bratia si zachránili život na troskách plavidla, ale vlny ich vyhodili na breh v rozličných miestach natoľko od seba vzdialených (Arkadia v Tetrapergii a Jána v Malmetánii), až sa jeden o druhom domnievali, že nešťastie neprežil. Tam Arkadios vstúpil do jedného a Ján do iného monastiera.
Keď rodičia dlho nedostávali o svojich synoch nijaké správy, poslali do Beryta sluhov, aby vec preskúmali. Keď sa sluhovia vrátili, zvestovali Márii hroznú správu, že loď stroskotala a nešťastie nik neprežil. Vtedy Mária zvolala: Pán dal, Pán vzal, nech je požehnané Pánovo meno (Jób 1, 21). Keď sa večer vrátil domov aj Xenofont, všimol si, že manželka má v očiach slzy, preto sa jej pýtal na dôvod. Ona však obrátila reč na inú tému, lebo chcela ešte aspoň na chvíľu oddialiť moment, keď bude musieť prezradiť svojmu manželovi hroznú správu. Keď mu napokon všetko rozpovedala, zvolal: Nech je pochválené meno Pána, ktorý mi daroval takú múdru a zdržanlivú manželku! Podišiel k Márii, pobozkal ju a utešoval, že jej synovia určite žijú.
Keď však od Arkadiovho a Jánovho odchodu prešli tri roky, rodičov sa zmocňovala beznádej. Rozhodli sa preto, že pôjdu na púť do Svätej zeme. Všade sa modlili za svojich synov, aby im Pán, ak to bude jeho vôľa, dovolil ešte raz uvidieť ich tváre. Vtedy navštívili aj jeruzalemský monastier, do ktorého pred istým časom vstúpil ich syn Arkadios. Na základe Xenofontovho a Máriinho rozprávania predstavený tohto spoločenstva pochopil, že ide o jedného z jeho duchovných synov, preto pozval rodičov na slávnostné bohoslužby, ktoré sa mali konať o niekoľko dní na vrchu Golgote. Navyše sa nádejal, že nažive môže byť aj ich druhý syn Ján, preto chcel zistiť, či neprebýva v niektorom inom monastieri vo Svätej zemi. Keď sa ukázalo, že jeho predtucha bola správna, pripravil najprv vzájomné stretnutie obidvoch bratov.
Keď sa Arkadios a Ján po chvíli spoznali, kričali od radosti, plakali a objímali sa. Vtedy im predstavený povedal: “Synovia moji, prikazujem vám, aby ste boli tichí a zdržanliví. Prišli sem aj vaši rodičia, ale takú veľkú a nečakanú radosť by nemuseli uniesť. Preto vám hovorím, aby ste ešte chvíľu vydržali v tichosti.” Len čo to dohovoril, prišli na Golgotu Xenofont a Mária. Predstavený im povedal: “Radujte sa, deti moje, radujte sa a plesajte Pánovi! Vaši synovia sa našli. Teraz choďte a pripravte hostinu. Ja prídem čoskoro spolu s dvoma svojimi učeníkmi, ktorých tu vidíte, a keď sa najeme, privediem vám vašich synov do náručia.”
Keď to Xenofont a Mária počuli, naplnila ich radosť a rýchlo pripravili hostinu. Predstavený monastiera prišiel spolu s dvoma svojimi učeníkmi, sadol si a jedli. “A teraz,” povedal predstavený, “nechajme rozprávať jedného z týchto mníchov, prečo si vybral mníšsky život.” Arkadios začal rozprávať zadrhujúcim sa hlasom: “Ja a môj brat, ktorý je tu so mnou, sme sa narodili v Konštantínopole dobrým kresťanským rodičom. Jeden z nich sa volal Xenofont a druhý Mária…” Vtedy otec a matka vykríkli, bežali k svojim synom a spočinuli v objatí svojich detí. Predstavený stál bokom a s radosťou sa pozeral na ich slzy a bozky, ale po chvíli povedal: “Vzdajte Bohu slávu!” Oni pozdvihli svoje ruky a oči k nebu a ďakovali tomu, ktorý ich znova priviedol k sebe.
Xenofont a Mária pocítili, že už niet na zemi ničoho, o čo by sa mali starať, preto aj oni odišli do samoty a slúžili Bohu v pôste a modlitbách vo dne i v noci. A tak celá rodina pracovala jedným srdcom na dosiahnutí jedného cieľa – na záchrane svojich duší a Božej sláve. Boh im daroval milosť konať zázraky, uzdravovať telesne chorých, vyháňať zlých duchov a vidieť do budúcnosti. A takto, hoci boli vzdialení telom, boli si blízki srdcom a teraz prebývajú vo večnej blaženosti. Obráťme sa k nim vo svojich modlitbách, aby nám pomohli viesť pekný kresťanský život, opravdivo milovať svojich manželských partnerov, dobre vychovávať svoje deti a dosiahnuť večnú blaženosť v nebi.
Zdroje: