Lk 3, 10-18
„Čo máme robiť my?“
Tí, čo dnes prichádzajú za Jánom, majú celkom konkrétne otázky. „Čo máme robiť?“ Aj my sa to často pýtame seba, iných a Boha? „Čo mám robiť?“ Odpoveď je jednoduchá a náročná zároveň. Ján nás neučí, aby sme robili veľké prevraty v spôsobe svojho života, učí nás každodennosti.
Nemyslím, že Jánovo kázanie bolo o nejakých „sladkých rečiach“. Naopak, Ján používal ozaj razantný spôsob kázania. Dnešnému úryvku v Evanjeliu predchádza Jánovo kázanie, kde Židom čakajúcim Mesiáša ohlási jeho príchod a následne zástupom vykričí, že sú „hadím plemenom“, keď sa nespoliehajú iba na to, že sú členmi vyvoleného národa. No napriek tomu jeho kázanie pohýna srdcia. Tí, čo ho počúvali a neodišli, museli mať aspoň trošku pohnuté srdce, keď sa pýtali na to, ako zmeniť svoj život.
Akoby Jánovi odpovedali. „Veríme Ti, že príde spasiteľ. Ale čo to pre náš život znamená? Ako máme žiť svoj život aby bol v súlade s tým, že sme uverili? Ako sa na jeho príchod pripraviť?“
Kto sa ho to teda pýta? Najprv sa ho pýtajú zástupy, čo majú robiť. Dáva tak krásnu odpoveď, ktorá môže inšpirovať aj nás. „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“ Na prvé počutie to vyznieva ako podpora chudobným. Ale posolstvo môže byť omnoho širšie. Kto sa delí s tým, čo má? V prvom rade ten, kto sa môže o niečo deliť – v hmotnom i nehmotnom ponímaní. Uvedomuje si Božiu lásku a starostlivosť o neho, že ho Pán požehnáva a dopraje mu hmotné alebo nehmotné dobro. Je si vedomý, že nemá nič, čo by nebol dostal. To ho vedie k pokore a k vďačnosti. Zároveň k zodpovednosti voči iným. Lebo si uvedomuje, že keď dostáva požehnanie, má sa stávať aj sprostredkovateľom, predĺženou Božou rukou, nástrojom, cez ktorý sa chce Boh starať aj o iných. Ak si je toho vedomý, musí vnímať pozvanie k súcitu a konkrétnej službe lásky voči trpiacim. Pozvanie byť vnímavým a citlivým k utrpeniu iných. Je dôležité mať otvorené a vnímavé srdce, cvičiť si ho v citlivosti rozpoznávania utrpenia, ktoré môžeme zmierniť. Netýka sa to len jedla a šiat. Rozmer tohto poučenia je omnoho širší. Je dôležité podporovať chudobných, ktorým chýba jedlo a šatstvo. Ale neprehliadajme ani chudobných na lásku, na čas, či na vypočutie, chudobných na porozumenie, na prijatie, či na odpustenie. Môžu to byť práve tí, ktorí sa zdajú finančne zabezpečení.
Potom sú tu mýtnici, považovaní za odpadlíkov od židovského náboženstva, verejných hriešnikov. Nenávidení vlastnými, lebo vymáhali dane od krajanov pre Rimanov a často sa pri tom aj sami obohacovali. Ján im nekáže opustiť svoju prácu, akoby židovský poslucháč možno očakával. Vedie ich iba k poctivej, čestnej práci na mieste v živote, kde je.
Vojaci. Tí, ktorí trápili ľud a boli vykonávateľmi mnohých násilnosti. Tiež nenávidení ľudom. Ján ani im neprikazuje zanechať svoje živobytie. Len ich pozýva k miernosti pri výkone svojej práce a k skromnosti, spokojnosti s tým, čo majú. Aby ich srdcia nezatúžili využiť svoju silu a brať viac ako im patrí. Nehovorí nič veľké, len opäť nabáda k životu poctivej každodennosti tam, kde človek je, v podmienkach, v ktorých žije. V uvedomení si svojej závislosti na Bohu, vďačnosti voči nemu a k láske voči blížnemu.
Skús si dnes v modlitbe spomenúť na niekoho, kto potrebuje moje podelenie sa z miesta a okolností, v ktorých práve som. Kto potrebuje moje podelenie sa o milosť, hmotné dobro, modlitbu, môj čas, či moje prijatie … a skús sa podeliť. Môžeme sa tak stať Jánom pre toho človeka, ktorému skutkom povieme, že cez nás k nemu prichádza niekto mocnejší ako sme my. A s bázňou si uvedomme, že všetko je milosť, aj príležitosť konať dobro, lebo sami od seba nie sme hodní ani rozviazať mu remienok na topánkach a nie sme hodní (hoci sme pozvaní) ani konať službu sprostredkovania Božej lásky tam, kde práve sme.
Katka H.