Sviatok: 20. januára
* 1903 Igboezum, Nigéria
† 20. 1. 1964 Leicester, Anglicko
kňaz, rehoľník
„Môj Bože, som kusom látky kúpený pre tvoje šaty. Ty si krajčírom a tkáčom. Sprav si preto taký odev, ktorý by ti pasoval.“
„Odovzdajte sa do Jeho rúk, nie na rok, ani na dva roky, ale tak dlho ako budete žiť na zemi. Ak sa Mu úplne a úprimne zdôveríte, prevezme nad vami zvláštnu ochranu.“
Narodil sa v septembri 1903 v južnej Nigérii, mal štyroch súrodencov. Jeho rodičia vyznávali tradičné náboženstvo svojho kmeňa. Syna pomenovali Iwene, čím ho zverili pod zvláštnu ochranu božstva.
Krajinu kolonizovali Európania a obyvatelia si veľmi rýchlo uvedomili, že sa im dokážu postaviť len ľudia so vzdelaním. Jediné školy vtedy otvárali misionári, ktorí boli v krajine od roku 1890. Aj Iwene na prianie svojich rodičov začal navštevovať misijnú školu. Po niekoľkých rokoch ho pokrstili a dostal meno Michael. Bol veľmi usilovný, inteligentný a náročný na seba. Keď ukončil školu a získal diplom, misionári ho požiadali, aby zostal na škole a vyučoval ďalších. S nadšením sa pustil do práce.
Medzitým však v ňom dozrievalo povolanie ku kňazstvu. Napriek nesúhlasu rodiny vstúpil do seminára a stal sa prvým domorodým seminaristom. Po kňazskej vysviacke 19. decembra v roku 1937 sa s veľkým odhodlaním pustil do pastoračnej služby. Zverili mu rozľahlú novozaloženú farnosť. Väčšina obyvateľov verila v tradičné božstvá. Otec Michael si však uvedomoval, že ich myslenie je v základe náboženské, preto je otvorené pre pravého Boha. Keďže ho ešte nepoznajú, musí im ho priblížiť. Neúnavne im vysvetľoval evanjelium a kresťanskú náuku. Kázal tak jednoducho a jasne, že jeho kázne si ľudia pamätajú dodnes. Nič nevynechal, ani nič neprikrášľoval.
Tak isto im pomáhal zmeniť zaužívané zvyky a učil ich žiť podľa kresťanskej morálky. Aby zabránil nemorálnemu predmanželskému spolužitiu snúbencov, zakladal centrá prípravy na manželstvo, kde sa chlapci a dievčatá šesť mesiacov učili nielen kresťanskú náuku, ale aj viesť domácnosť či rôzne ručné práce. Tým dával pevné základy na vytváranie zdravých kresťanských rodín. Staval sa proti zaužívanému zvyku mužov považovať svoje manželky za slúžky a učil ich, že ako manželia sú si rovní. Zároveň zakladal spolky Panny Márie, ktoré tiež podporovali morálnu formáciu kresťanov. Okrem toho zakladal školy a učiteľov upozorňoval, že nie sú len učiteľmi, ale aj vychovávateľmi. Mnohé zo škôl boli internátne – žiaci chodili domov len na sobotu a nedeľu. Otec Michael s nimi trávil všetok voľný čas a sprevádzal ich v duchovných snaženiach i pri hrách.
Jednotlivé miesta svojej farnosti navštevoval pešo, inokedy na bicykli alebo na motorke. Musel prekonávať skutočne veľké vzdialenosti – dnes je jeho farnosť rozdelená na 14 menších. Svoje nadšenie sprevádzal pôstom a modlitbami. Jedol veľmi málo a len jednoduché jedlá. Vždy sa obliekal rovnako, nezáležalo na tom, či pálilo slnko, alebo pršalo. Veľmi veľa času trávil pri vysluhovaní sviatosti zmierenia. Z kostola často odchádzal až neskoro v noci, keď vyspovedal posledného kajúcnika. Do pastoračnej služby sa vkladal celý. Tým sa stal príkladom pre mnohých ďalších chlapcov a dievčatá. V oblastiach, kde pôsobil, je až dodnes veľmi veľa duchovných povolaní.
Otec Michael žil svoje kňazstvo naplno, ale Pán si ho postupne pripravoval na inú cestu. Začal v sebe pociťovať túžbu po kontemplatívnom živote a po hlbšom spojení s Pánom. Počas kňazských rekolekcií jeho biskup povedal, že by bol rád, keby jeden alebo dvaja kňazi z jeho diecézy odišli do kláštora, aby sa o niekoľko rokov mohli vrátiť a založiť kláštory aj v Nigérii. Otec Michael to považoval za odpoveď na svoje vnútorné volanie. V roku 1950 odišiel do trapistického kláštora Mount St. Bernard v Anglicku. Tu ako novic prijal meno Cyprian. Nové meno predstavovalo aj radikálnu zmenu dovtedajšieho života. Takto to bolo aj v prípade otca Cypriana: z aktívneho pastiera duší sa stal mních, ktorý v tichosti napĺňal rehoľné poslanie „Modli sa a pracuj“. Vždy bol ochotný podujať sa na tie najťažšie práce a všetko robil z lásky k Ukrižovanému a za spásu duší.
V roku 1963 sa zdalo, že je pripravená pôda, aby sa otvoril rehoľný dom v Afrike. Pre politické nepokoje sa predstavení nakoniec rozhodli, že dom nebude v Nigérii, ale v Kamerune. Hoci to otca Cypriana zaskočilo, predsa sa s nadšením pripravoval na otvorenie nového domu, kde mal mať na starosti novicov. No Božie plány boli opäť iné. V januári 1964 mu zrazu opuchla noha. Podľa lekára išlo o trombózu. Ráno 19. januára ho spolubratia našli v bezvedomí. Okamžite ho previezli do nemocnice, kde na druhý deň ráno v úplnej samote zomrel. Za blahoslaveného bol vyhlásený v nedeľu 22. marca 1998 v Onitshi v Nigérii.
Zdroje:
http://www.afrikaworld.net/tansi/
http://online.katnoviny.sk/clanok.php?id_cl=5188
http://www.onitsha-archdiocese.org/index.php/k2/blessed-cyprian-michael-tansi/67-biographical-sketch
https://en.wikipedia.org/wiki/Cyprian_Michael_Iwene_Tansi