Sviatok: 17. júla
* 14. 3. 1930 Madrid
† 17. 7. 1939
Cirkev s veľkou opatrnosťou vedie procesy blahorečenia detí, ktoré svoju krátku pozemskú existenciu prežili v čistote a nevinnosti. Okrem svätých neviniatok zabitých rukou kráľa Herodesa, malých vizionárov bl. Františka a Hyacinty z Fatimy či sv. Dominika Savia, predkladá veriacim aj ďalšie svedectvá svätosti Ježišových maličkých. Jednou z nich je aj deväťročná Španielka Mari Carmen, ktorá žila v neľahkom období krvavej občianskej vojny.
Mari Carmen Gonzales-Valeriová sa narodila 14. marca 1930 v Madride v urodzenej rodine. Otec bol veliteľom delostrelectva, no po nezhode s komunistami nechal vojenskú kariéru a zamestnal sa na železniciach. Dievčatko bolo pokrstené niekoľko hodín po narodení, lebo rodičia sa báli, že neprežije. Aj ostatné sviatosti prijala Mari Carmen pomerne skoro – ako iba dvojročná prístúpila so súhlasom apoštolského nuncia Mons. Todeschiniho, k sviatosti birmovania. Išlo o výnimočné povolenie, lebo v časoch krutého prenasledovania Cirkvi nebolo veľa času na prípravu na boj za vieru. Mari Carmen brala svoje poslanie svedčiť o Ježišovi ako skutočnú výzvu. Keď sa v ich domácnosti konali pravidelne modlitby k úcte Božského Srdca Ježišovho, vyrobila letáčiky a rozdávajúc ich pozývala okoloidúcich na pobožnosť. Po tom, ako jej starší brat Julio po prvý raz pristúpil k svätému prijímaniu, aj ona veľmi zatúžila prijať Kristovo telo. Na sviatosť ju pripravovala rehoľná sestra z karmelitánskeho kláštora v Lisieux, ktorá sa v ich dome zotavovala z choroby.
V deň prvého svätého prijímania dostala Mari Carmen do daru knižku s názvom Mi Jésus. Jej obľúbenou staťou bola modlitba po prijímaní: „Ježiš môj, som celá tvoja. Ty si sa daroval mne a ja sa úplne darujem tebe.“ Od toho dňa cítila čoraz väčšiu túžbu stať sa svätou, čoskoro si však uvedomila, že tento cieľ nemožno dosiahnuť bez utrpenia.
Keď mala šesť rokov, polícia uväznila jej otca a zakrátko ho zabila. Mari Carmen vo svojej detskej mysli pokladala za zodpovedného za otcovu smrť pohlavára revolučnej vlády Diaza Azanu. Preto sa spýtala matky: „Bude Azana spasený?“ „Ak sa zaňho budeš veľa modliť, Boh ho zachráni,“ odpovedala doňa Carmen. Mari Carmen spolu s matkou a bratom museli v ďalších rokoch často meniť miesto pobytu. Istý čas našli azyl na belgickej ambasáde v Madride, neskôr ušli cez Marseille až do San Sebastiana. Dievčatko navštevovalo kláštornú školu. Od ostatných žiačok sa líšilo svojou zbožnosťou – bola jediná, čo sa pravidelne zúčastňovala na svätej omši o šiestej ráno. Na Zelený štvrtok 1939 sa Mari Carmen zasvätila Bohu. O niekoľko dní nato ochorela na šarlach. Choroba mala prudký priebeh. Bola hospitalizovaná v madridskej nemocnici a denne dostala viac ako dvadsať bolestivých injekcií. Pri každom vpichu prosila ošetrovateľky, aby sa s ňou modlili Otče náš. Napriek všetkým snahám choroba neustupovala. Mari Carmen si želala zomrieť na sviatok Panny Márie Karmelskej. Keď jej však oznámili, že v tento deň sa vydáva jej teta, odpovedala: „Dobre teda, umriem o deň neskôr.“ Svoju dušu odovzdala Pánovi 17. júla 1939. Rok nato zomrel vo francúzskom exile aj Diaz Azana. Pri jeho smrteľnej posteli bol miestny biskup, ktorý ho vyspovedal a zaopatril sviatosťou pomazania chorých.
Ján Pavol II. vyhlásil 12. januára 1996 Mari Carmen za ctihodnú.
Zdroje:
http://www.katnoviny.sk/Kn_2003/28_2003/obnova.htm
https://modlitba.sk/?p=11676