Lk 2, 41-52
„Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami.“
Idylka Vianoc, ktorú si asi väčšina z nás predstaví, keď sa povie „sv. Rodina“ môže vyzerať aj takto: Obraz staršieho Jozefa, Márie, so zbožne zopnutými rukami a zasneným pohľadom, a malý Ježiško krásne ležiaci v jasličkách. Dokonalé. A pritom, možno tak veľmi vzdialené od reality života sv. Rodiny a určite veľmi vzdialené od reality väčšiny, možno aj všetkých našich rodín, či vzťahov. Teda aj od nás samých. Svätý Jozef a Panna Mária v udalostiach, o ktorých dnes čítame isto prežívali strach, bolesť a hrôzu. Tento rozmer dnešného textu hádam ani nemožno nijako autenticky opísať. Naproti tomu, skúsme si však uvedomiť, akej milosti sa dostáva tým, ktorých Ježiš stretol v chráme. Stratený Ježiš ukazuje túžbu Boha zjaviť sa a priblížiť sa aj nám, ktorí nežijeme dokonalé životy v dokonalých rodinách a v dokonalých vzťahoch.
Ježiš mal iba 12 rokov, keď sa stratil. Povieme si, že bol ešte dieťaťom. Rodičia ho našli v chráme. „Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami.“ Mohli by sme si v týchto vetách uvedomiť múdrosť, o ktorej hovoria a zážitok, ktorý sa naskytol učiteľom v chráme. Nejde totiž o puberťáka, ktorý je mimoriadne nadaný a zbehlý v Písmach. Hoci, práve toto je viditeľný obraz, ktorý sa naskytá učiteľom. V tele 12 ročného chlapca sa ukrýva Boh a Božia múdrosť. Dokonalá, vševediaca, stvoriteľská. Nemala byť táto múdrosť znamením pre tých, čo ho počuli? Veď učiteľov vyučoval sám Boh. Rozumnosť bola Božím znamením pre tých, čo hľadali Boha cestou rozumnosti. A priblížila sa k nim takým spôsobom, ktorý nebol senzáciou ako napr. horiaci ker v prípade Mojžiša. Boh sa k nim priblížil v postave obyčajného, dedinského chlapca. Spôsobom, aby sa cítili „komfortne“, boli v Božej prítomnosti a mohli byť sami sebou. Spôsobom, ktorý by vylučoval myšlienku na strach pri zjavení kontrastu Božej veľkosti a ľudskej hriešnosti. Im Boh nekázal vyzuť si sandále, postaviť oltár,… či urobiť čokoľvek. Mohli sa bez strachu a uvoľnene pýtať sa, skúmať, hľadať.. Hádam bez toho, aby si uvedomili, že je v ich strede Boží Syn.
Takto sa zjavuje Boh Nového zákona. Takto sa zjavuje Boh milosrdný a milujúci človeka. Takto sa zjavuje Boh aj nám konkrétne, len ho musíme chcieť vidieť. Toto sú Vianoce. Toto je zjavenie Boha a zjavenie Božej lásky. Mocný Boh prichádza takým spôsobom, aby sa stal slabším ako ten, ku komu sa chce priblížiť. Znižuje sa tak, aby sme sa cítili silnejšími a v tomto domnení našej sily sa cítili bezpečne. Bezpečnosť tohto stretnutia duše s Bohom ako vteleným slovom, či už v podobe mladého chlapca alebo novonarodeného dieťaťa, či ukrižovaného a dobitého chlapa na kríži neschopného sa pohnúť… Bezpečný pocit neplynie zo sily človeka, plynie z prítomnosti Boha. Bezpečný pocit neplynie zo zásluhovosti a spravodlivosti človeka, ale plynie z lásky Boha k človeku, ktorá sa prejavuje v pokore prijať podobu slabšieho a pritom v skrytosti brániť človeka všemohúcnosťou. Ak to človek dovolí….
Toto môže byť posolstvom dnešného Evanjelia pre nás, toto môže byť posolstvo tohtoročných Vianoc. Boh, ktorý nemá žiadne potreby sa stáva dieťaťom. Chce cítiť hlad, smäd, únavu, dokonca aj nepohodu mokrej plienky. A zároveň, prijatím tela vo všetkých jeho vývojových štádiách si sám sebe odníma možnosť tieto potreby napĺňať. Dieťa sa samo nenakŕmi, nepokolíše, neprebalí. 12 ročný chlapec nepožíva úctu skrz svoje šediny, či vážnosť prináležiacu veku, ukrižované telo umučeného chlapa nie je lákavou pastvou pre oči a jeho názor nie je lákavým pre iných.
On to nepotreboval. Nemusel si odžiť život v ľudskom tele, aby vedel, aké je to byť človekom, ktorého vymyslel. On to vedel. Nepotreboval byť človekom, aby vedel človeka pochopiť. On ho chápe. My sme to potrebovali. My sme potrebovali viditeľný a hmatateľný dôkaz toho, že vie a chápe. Ak by sme vo svojej ľudskosti mali chuť vykričať a vyčítať Bohu, že nerozumie aké je to žiť obyčajný život … On nám môže odpovedať, že nás naozaj chápe. A že keď mu nechceme, alebo nevieme uveriť preto, že je láskou samou, aby sme mu uverili preto, že sa stal človekom, bezbranným, slabým a znášal život, aby sme mu my verili a mohli vidieť, že vie, aké to je.
Nech nás Pán obdarí milosťou uvedomiť si a precítiť túto lásku. Lásku mocného a milujúceho Boha, ktorý sa vzdáva vlastnej sily, aby človek pochybujúci o Božej láske mal viditeľný dôkaz o tom, že Boh ho chápe v jeho bolesti, radosti i každodennosti.
Katka H.