Lk 3, 15-16. 21-22
„Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“
Milovali ste už niekoho? Je jedno koho… rodičov, manžela, manželku, deti, … Myslím, že každý vie, čo je to milovať a aké hlboké prežívanie to môže byť. Dnes Boh Otec verejne nazýva Krista milovaným Synom. Čo to však môže znamenať pre mňa?
Začnime známou vetou, ktorú si rodičia od trucujúcich, či vystresovaných detí vo vypätých situáciách môžu vypočuť: „Mňa už nikto nemá rád!“ Veta, z ktorej si možno v dospelosti robíme srandy a väčšinou sa vekom vytratí z nášho aktívneho slovníka. Napriek tomu, ten istý pocit opustenosti v rôznych chvíľach prežívame nielen v detstve, ale celý život. Každý sa už cítil opustený a nemilovaný.
Myslím si však, že máme aj inú skúsenosť. Možno sme boli súčasťou situácií, pri ktorých pocitmi nemilovania prechádzal niekto blízky. Keď sa niekto, koho si veľmi vážime cítil nedocenený. Niekto, koho milujeme, sa cítil byť niekým iným nemilovaný, alebo dokonca nemilovaný nikým. Myslím, že toto nie je iba záležitosťou romantických filmov o nešťastných láskach. V rôznych formách je to bežnou súčasťou našich vzťahov. Medzi deťmi a rodičmi, medzi partnermi, medzi súrodencami, ….
Predstavte si, že Váš blízky, zaslepený vlastnou bolesťou Vám povie: „Nik sa o mňa nezaujíma.“ Pričom mu ani nenapadne, že v tom momente má pri sebe minimálne jedného človeka – Vás. Venujete mu svoj čas, počúvate ho, zaujímate sa o to, čo prežíva….. S láskou ho prijímate, aj s jeho bolesťou, napriek tichosti vlastnej nevyslovenej bolesti prameniacej z toho, že prehliada Vašu lásku ponúkanú na uhasenie jeho smädu po láske a tak ostáva smädný. Nevyčítate. Táto láska k blížnemu Vás núti prekonať a nepriznať vlastnú bolesť. Nevadí, že prehliadajúc Vašu lásku a prítomnosť vo vete: „nik sa o mňa nezaujíma“ Vás práve nazval „nikým“ bez toho, aby si to sám uvedomil. Napriek všetkému ste tam, s plnou dispozíciou milovať tak, ako to najviac dokážete. A ak sa búrka upokojí a myslíte, že by to mohlo potešiť trpiace srdce, bez ohľadu na všetko povedané aj prehliadané, ste pripravený pohladiť dušu slovami „mám Ťa rád, som tu, zaujímam sa o teba, si pre mňa dôležitý….“ Zároveň však, ak bude treba, ste pripravení si aj toto vyznanie ponechať v skrytosti, a neuľaviť vlastnému srdcu túžiacemu darovať sa prostredníctvom slov. Lebo toto je LÁSKA. Láska s veľkými písmenami.
Pri čítaní a rozprávaní o dnešnom Evanjeliu sme obyčajne zvyknutí uvažovať nad tým, že aj my sme vďaka krstu Božími deťmi. Že slová o milovanom Synovi (dcére) adresuje Boh aj nám.
Často to vnímame ako „mŕtvu, otrepanú, kostolnú frázu“. Niekedy nechceme prijímať Boha ani Božiu lásku. Inokedy to kvôli naším slabostiam, hriechom a zraneniam ani nedokážeme.
Skúsme dnes nepozerať na seba, ani do seba. Nevšímať si naše predstavy a vlastné očakávania, ktoré od seba máme. Ani spôsob, akým by sme toto synovstvo mali prežívať v duši, či navonok. Odložme aj to, že sa často cítime nemilovaní ľuďmi a možno aj Bohom.
Pozorujme Boha ako toho, ktorý je na mieste poslucháča z nášho príbehu. Cez skúsenosť vlastnej bolesti našej prehliadanej lásky, či obetavosti vnímame bolesť Boha Otca, ktorý miluje a milovaný jeho lásku prehliada. Ako to bolí Boha? Boha, ktorý mlčí, keď my, ako deti sa mu cez iné slová, či dospelácke reči žalujeme. Iným spôsobom mu hovoríme, že „mňa už nikto nemá rád“ alebo boľavejšie „Bože, Ty ma už nemáš rád“.
Milujúci Boh Otec v takých chvíľach vždy mlčí, neoponuje nám, nepresviedča o opaku. Vie, že by to bolo zbytočné. Neboli by sme schopní to v ten čas prijať, len by nás to ešte viac rozhodilo. On nás len v tichosti prijíma a drží. Jeho láska ostáva prítomná, aj keď je prehliadaná. Ostáva nápomocná, hoci jej pomoc popierame. Prijíma skrytosť, aby nám mohla poslúžiť, lebo sme na ňu odkázaní, no viditeľnú by sme ju vyhnali a bez nej to nezvládli. Milovať v bolesti robí lásku autentickou.
To nám môže byť zdrojom upokojenia, nádeje a zároveň podnetom, ktorý prebúdza v našom srdci túžbu nenechávať viac túto lásku nepovšimnutú, ale dať je také miesto v živote a v srdci, aké jej patrí. V dnešnej modlitbe vnímajme cez túto bolesť lásku Boha Otca k nám a nechajme si ňou pohládzať dušu.
Skúsme si na toto spomenúť vtedy, keď sa my sami budeme cítiť nemilovaní ľuďmi, alebo opustení Bohom. Verím, že potom aj slová Boha Otca vyslovené našej duši, nadobudnú pre nás úplne inú hodnotu: „Ty si môj(a) milovaný(á) Syn (dcéra), v tebe mám zaľúbenie.“
Katka H.