Sviatok: 27. december
* 1899 Košice
† 1944 Budapešť
„Viem, keď teba milujem, nemôžem sa pomýliť; keď celým srdcom chcem byť tvoja, nedovolíš, aby som sa zmýlila, stratila.“
„Chcem byť bdelá, byť horiacou sviecou, s ohňom lásky v mojich rukách a v mojom srdci. Dnes znovu chcem odovzdať Kristovi celý môj deň.“
Sára pochádzala zo známej košickej rodiny. Narodila sa 11. mája 1899 ako druhé z troch detí. Školské vzdelanie ukončila učiteľským diplomom v Košiciach. Sára bola dieťaťom s pevnou vôľou, chlapčenským temperamentom a rozhodným vystupovaním. Väčšinou a najradšej sa zapájala do chlapčenských hier. Jedna z jej spolužiačok a zároveň priateľka ju poznala ako dievča veselej povahy, výmyselníčku duchaplných žartíkov, ale spomínala aj jej hlboké sociálne cítenie, vernosť a vytrvalosť.
Ako učiteľka pôsobila iba jeden rok, z politických dôvodov nechcela vykonávať ďalej toto povolanie. Vyučila sa za kníhviazačku. Od roku 1919 začala prispievať do rôznych periodík. Ešte v tom istom roku dostala novinársky preukaz. Medzitým prežívala dynamický život novinárov, plný zmien. Vo svojom denníku píše o svojom predchádzajúcom živote: „Samostatnosť, cigarety, kaviareň, túlanie sa po šírom svete s rukami vo vreckách, rýchla večera v malom hostinci, cigánska hudba,…“
V rokoch 1922 – 1923 bola niekoľko mesiacov zasnúbená. Sára si čoskoro uvedomila, že k jej veľmi temperamentnej, suverénnej povahe sa nebude hodiť život ženy hospodárskeho správcu niekde na majeri, a tak vrátila svoj snubný prsteň. V tom čase sa v jej srdci hlási vnútorný hlas, prebúdza sa v nej povolanie k zasvätenému životu…
Boj o povolanie trval presne desať rokov. V roku 1927 sa zoznámila so sociálnymi sestrami v Košiciach. V roku 1928 absolvovala sociálny kurz, ktorý organizovali sociálne sestry. Jej moderný štýl a fajčenie pokladali síce za podivné, ale nebránili jej ceste do Spoločnosti. Sára uznala, že sa musí zmeniť aj za cenu ťažkých bojov. Za krátky čas si odvykla od fajčenia a od „voľnosti“, ktorú ponúkal novinársky život, aby mohla vykročiť na cestu vnútornej slobody. V roku 1929 prijali jej prihlášku do Spoločnosti sociálnych sestier. V jeseni 1932 bola preložená do Komárna, kde organizovala charitu, viedla kuchyňu pre deti, týždenne vyučovala náboženstvo ako katechétka a redigovala časopis „Katolícka žena“. Večné sľuby zložila na Turíce r. 1940. Jej novým mottom bolo: „ALLELUIA! ECCE EGO, MITTE ME!“ (Hľa, tu som, pošli mňa!).
Stále silnejšie v nej dozrievala túžba, aby mohla svoj život obetovať „pre prípad, ak by nastala doba prenasledovania Cirkvi, Spoločnosti a sestier“ Sociálne sestry zachraňovali počas 2. Svetovej vojny s veľkou odvahou prenasledovaných, hlavne Židov. Za záchranu života im vďačí okolo tisíc osôb, približne sto z nich sestre Sáre.
27. decembra 1944 vojaci obkľúčili Robotnícky ženský domov v Budapešti, ktorý viedla sestra Sára. Pátrali po Židoch a zatkli štyri podozrivé osoby. Sestra Sára práve nebola v dome, prišla až na koniec akcie. Mohla sa zachrániť pred zatknutím, ale neurobila to. Ako zodpovednú vedúcu domu aj ju odvliekli a podľa očitého svedka ju ešte v ten istý večer vyzlečenú donaha – odstrelili do ľadového Dunaja. Sestra Sára si minútu pred popravou pokľakla, obrátená smerom k svojim vrahom a s očami pozdvihnutými k nebesiam sa prežehnala veľkým krížom. Pán Boh prijal obetu jej života, jej martýrium sa naplnilo. Žiadnej zo sociálnych sestier, ktoré sa zúčastňovali na akcii záchrany Židov, sa nič nestalo. Ani jedna sestra neprišla o život v dôsledku ukrývania prenasledovaných počas druhej svetovej vojny.
Za blahoslavenú bola vyhlásená 17.9.2006 v Budapešti.
Zdroje:
http://www.salkahazisara.com/bio_sk.html
https://sk.wikipedia.org/wiki/S%C3%A1ra_Salkah%C3%A1ziov%C3%A1