Sviatok: 24. júl
* 8.5.1828 Libanon
† 24.12.1898 Libanon
Narodil sa 8.5. 1828 v libanonskej dedine Beka’kafra a bol pokrstený podľa maronitského obradu menom Youssef. Mal päť starších súrodencov. V troch rokoch im zomrel otec a starosť o ich chudobnú roľnícku rodinu prevzal strýko Tonios. Ďalší dvaja strýkovia boli pustovníkmi pri Qozhayi a vyprosovali ich rodine potrebné milosti.
Youssef aj napriek krížom, ktoré na rodinu doliehali, vyrastal v pokojnom prostredí, kde sa žilo podľa viery. Denne chodil na svätú omšu a čoskoro sa ponoril do súkromnej vnútornej modlitby s Pánom. S rastúcimi vedomosťami svoje myšlienky rád vyjadroval vo veršoch. V šestnástich rokoch začal vidieť tento život ako sen, z ktorého sa precitne pri smrti.
Raz sa na pastve stretol s mníchom, od ktorého sa dozvedel o rehoľnom živote a ktorý mu nakoniec povedal: „Modlitbou si čoskoro vybojuješ pokoj, po ktorom túžiš. Musíš ho ale prinášať aj iným ľuďom a musíš ich uzdravovať zo zúfalstva a bludov.“ Youssef potom na kolenách prijal tie slová ako úlohu od Boha.
Vo veku 23 rokov, jedného nedeľného večera, tajne opustil rodný dom a bosý sa vydal do kláštora Našej Pani z Maifouku v Annaya, kde bol po rozhovore s predstaveným prijatý a stal sa novicom. Rodina, ktorá ho v kláštore vyhľadala, sa mu bez úspechu snažila duchovné povolanie vyhovoriť.
Youssef dostal rehoľné meno Šarbel. Vynikal v pokore, pri krivde v záťažových skúškach sa neospravedlňoval, ale všetko bolestné obetoval Bohu dokonca s ospravedlnením, že mu môže dať tak málo. Usiloval sa o asketický život a preto žiadal predstaveného o čo najťažšie práce. Vzhľadom na jeho pevné zdravie mu bolo vyhovené.
Bol vyššej chudej postavy a v lete aj v zime pracoval v rovnakom odeve, na nohách sandále. Cez kutňu si prehadzoval vydrenú kožušinu len na príkaz predstavených. Zachovával bezpodmienečnú poslušnosť, v jedle bol nesmierne skromný a dobroprajný voči druhým. Mäsa sa zriekol trvalo, málo spal, pretože značnú časť noci strávil v modlitbe.
Asi rok alebo dva po skončenom noviciáte bol Šarbel poslaný na štúdiá teológie do kláštora sv. Cypriána v Kfifane. Úlohu vzdelania bral veľmi vážne so slovami: „Všetko to musí slúžiť mojim bratom.“ Stal sa znalcom morálky a v mnohých predmetoch vraj vynikal nad učiteľa. V apríli 1859 prijal v Bkerké kňazské svätenie.
Po návrate do kláštora horlivo pokračoval v neobyčajne asketickom živote. Tajil aj príznaky ochorenia obličiek. Jedným zo spôsobov jeho kajúcnosti bolo nosenie drôtenej košele. Dôvodom obetí, ktoré stále Bohu ponúkal, bola láska. Bol veľmi vytrvalý v adorácii, po spoločných polnočných modlitbách denne zostával pred svätostánkom až do rána.
V 36-tich rokoch požiadal o povolenie na pustovnícky život v samote. Predstavený mu však nevyhovel a poveril ho návštevami v rodinách a službou chorým s udeľovaním sviatostí. Šarbel sa tak stal putujúcim mníchom, prinášajúcim to najdôležitejšie – pokoj, lásku, uzdravenie. Božia prozreteľnosť krížila jeho cestu so zúfalcami a hľadajúcimi. V kraji pribúdalo obrátených a prehlbovala sa zbožnosť. Šarbelova reč bola veľmi jednoduchá, ale často naliehavá a hrejivá.
Večer Šarbel chodil do kuchyne prosiť o olej do lampy, aby mohol v činnosti pokračovať. Tam si raz sluha skúsil z neho spraviť žart a namiesto oleja mu do lampy nalial vodu. Šarbel nič netušiac v cele lampu zapálil a pokračoval v práci. Pred polnocou mu predstavený prišiel vytknúť previnenie proti príkazu, o ktorom nebol upovedomený, že kvôli potrebe šetriť olejom mali byť už všetky lampy dávno zhasnuté. Kňaz Šarbel pokorne výhradu prijal, ale neskôr sa sluha priznal, čo urobil a zistilo sa, že kňaz štyri hodiny svietil obyčajnou vodou, ktorou bol knôt nasiaknutý a v lampe ešte bola voda.
Šarbelovi sa po tejto príhode dostalo vytúženého povolenia odísť do pustovne sv. Petra a Pavla, vzdialenej asi pol hodiny od kláštora. Svoju pustovňu nazýval „vidiecke sídlo“ a časť okolitého pozemku upravil na záhradu. Spával na slamníku z dubového lístia a kôry, s časťou kmeňa pod hlavou.
Raz v dôsledku náletu kobyliek hrozila kláštornej záhrade veľká škoda. Superior vtedy vyzval Šarbela, aby záhradu od hroziacej škody uchránil. Ten poslušne šiel, pomodlil sa pred kaplnkou a potom s krušpánovou vetvičkou a nádobkou svätenej vody prešiel záhradu a pole, ktoré pokropil. A kobylky následne odleteli.
Na naliehanie ľudí bol predstaveným znova na čas poslaný putovať medzi ľuďmi a rozdávať požehnanie. Inokedy, v čase nedostatku, superior Šarbelovi nariadil zabezpečenie dostatočných potravín pre všetkých a zásobárne sa potom dopĺňali záhadným spôsobom.
Divov okolo Šarbela Makhlufa pribúdalo. Keď zostarol, pracovali okolo pustovne iní a on sám mal od r. 1896 pomocníka. O dva roky neskôr v polovici decembra ochorel nachladnutím a neskôr po premieňaní omdlel pri oltári. Spolubrat ho odniesol do cely, ale ešte sa mu podarilo vstať a dokončiť liturgiu. Veľmi trpel, ale celý šťastný svoje utrpenie obetoval. Krátko pred štedrým dňom prijal sviatosť pomazania chorých. K jeho posledným slovám patrila modlitba: „Otče pravdy, Tvoj Syn je zmierlivou obeťou. Jeho krv vylieva sa za mňa, prijmi moju obeť.“ Pri následnom záchvate mŕtvice 24. decembra 1898 skonal.
Po jeho pohrebe niektorí zotrvávali pri hrobe až do noci a videli ako z hrobu vystupuje jasná žiara. V ďalších dňoch ľudia spoznali, že láskavý priateľ, ktorý odišiel do Božej náruče je im naďalej nápomocný.
Po 23 rokoch lejaky spustošili kláštorný cintorín a preto bolo rozhodnuté o prenose ostatkov otca Šarbela. V bahne bolo objavené jeho telo pokryté hustou vrstvou plesne. Po jej odstránení sa objavilo telo úplne neporušené, dokonca bez mŕtvolnej strnulosti. Keď ho uložili do rakvy v jednej z ciel, vyzeral ako spiaci. Ráno však vraj našli opäť znečistenú mŕtvolu. Po novom umývaní sa pot opakoval, avšak vzdorovanie tela proti zákonu prírody zotrvávalo.
Ostatky otca Šarbela pochovali 24. júla 1927 v kláštornej krypte. Vo februári 1950 si jeden mních všimol, že medzi kameňmi presakuje hustá svetločervená tekutina. Po otvorení hrobky sa zistilo, že z tela nepodliehajúceho rozkladu vyteká červenkasté myro. V mieste potom začalo dochádzať k zázračným uzdraveniam pútnikov. Uvádza sa, že slepí videli, hluchí počuli a ochrnutí chodili. Hriešnici sa obracali a veriaci odchádzali posilnení vo viere. Hrob sa stal pútnickým miestom nielen katolíkov, ale aj pravoslávnych a moslimov.
V júni 1950 bol pri Šarbelovej pustovni fotografovaný rehoľník z Libanonu so štyrmi svojimi žiakmi a na vyvolanom filme bola pred skupinkou vidieť postava otca Šarbela, ktorý vraj nikdy nebol za života fotografovaný.
Šarbel Makhluf bol pápežom Pavlom VI. blahorečený 5. decembra 1965 a ten istý pápež ho 9. októbra 1977 aj svätorečil.
Zdroje:
http://catholica.cz/?id=3312
http://www.katolik.wz.sk/ZIVOTOPISY/Jul/Sarbel_Makhluf.html
http://www.charbel.org/
http://www.marcharbel.com/
http://www.maronitemonks.org/index.htm
http://www.saintcharbel-annaya.com/