* 1872 – Pontecurone, Taliansko
† 1940 – San Remo, Taliansko
Pochádzal z mestečka Pontecurone v kraji Piemont, kde sa narodil 23. júna 1872.
V detstve kvôli nedostatku financii nemohol poriadne chodiť ani do základnej školy. Avšak čo najviac oduševňovalo jeho osobný život, bola vidina duchovného povolania, po ktorom túžil a na ktoré sa podľa svojich skromných možností pripravoval. Už ako 13-ročný žiadal a bol prijatý do františkánskeho kláštora vo Voghere. No nebol tam ani rok, keď sa mu veľmi zhoršilo zdravie. S ťažkým zápalom pľúc ho rehoľníci poslali domov.
Doma Alojz ozdravel. A keďže už mal štrnásť rokov, otec ho priberal na pomoc pri dlaždičskej práci. Tak sa zoznámil s robotníckym prostredím. Pritom sa však nezriekol svojich túžob po duchovnom povolaní.
Miestny farár mu vybavil pobyt v turínskom saleziánskom oratóriu, ktoré viedol sv. Ján Bosco. Alojz tam býval a študoval tri roky a od sv. Jána Bosca veľa získal pre celý ďalší život. Po troch rokoch štúdia v oratóriu bolo samozrejmé, že usilovný a nábožný mládenec vstúpi do saleziánskej rehole.
Ale Alojz odrazu cítil, že to nie je jeho miesto. Preto sa prihlásil a bol prijatý do kňazského seminára v Tortone. Na štúdium filozofie a teológie nastúpil v októbri 1889. Po dvojročnom štúdiu filozofie nešiel domov na prázdniny, ale s rektorovým dovolením ostal v seminári, kde si dopĺňal štúdium a konal rozličné služby v katedrále. Preto mu pridelili osobitnú izbu. Tu sa začal aj jeho apoštolát – kresťanská výchova chlapcov.
Začal s vyučovaním katechizmu. Za triedu slúžila jeho izba. Biskup pochopil význam tejto iniciatívy a dal bohoslovcovi k dispozícii svoju záhradu. Tu mladý klerik v júli 1892 založil svoje prvé oratórium zasvätené sv. Alojzovi, patrónovi mládeže. V nasledujúcom roku už otvoril pre chlapcov kolégium, do ktorého sa hneď prihlásilo niekoľko sto chlapcov.
Dňa 13. apríla 1895 prijal Orione kňazskú vysviacku. Prvú sv. omšu slúžil medzi svojimi chlapcami, ktorých medzitým premiestnil do bývalého klariského kláštora.
Dosiahnuté povzbudivé výsledky pohli viacerých klerikov a kňazov, aby sa pripojili k donovi Orionovi. Bolo to jadro neskoršieho rehoľného združenia „Synov Božej prozreteľnosti“ (Figli della Divina Provvidenza). Nové spoločenstvo sa však neobmedzovalo iba na výchovu chlapcov. Usilovalo sa o celkové náboženské a sociálne povznesenie ľudí. Preto sa jeho členovia venovali kázaniu, starostlivosti o chudobných a chorých, boju proti slobodomurárom, rozširovaniu dobrej tlače.
Ako pri výchove mládeže sa riadil príkladom sv. Jána Bosca, tak zase pri charitatívnych dielach ho inšpiroval príklad sv. Jozefa Cottolenga, podľa ktorého pomenoval viaceré svoje ústavy. Cestoval po celom Taliansku, aby získal ľudí i hmotnú pomoc pre svoje náročné podujatia. Napokon založil pre svoje diela štyri rehoľné združenia. Dve činné a dve kontemplatívne, aby podporovali vonkajší činný apoštolát modlitbou a prinášaním obiet.
Don Orione sa usiloval priblížiť náboženstvo čo najviac praktickému životu. Preto organizoval ľudové misie, sprievody a púte, živé betlehemy na Vianoce. Posledné tri roky strávil v Tortone. Avšak jeho spolupracovníci odrazu zbadali, že jeho takmer nevyčerpateľná životná energia sa rýchlo stráca. S pomocou lekárov ho prinútili, aby si trocha oddýchol.
Začiatkom marca 1940 odišiel do oddychovej vily sv. Klotildy v San Reme, kde onedlho zomrel 12. marca 1940. Pochovali ho v mariánskej svätyni „Madonna della Guardia“ v Tortone, ktorú dal postaviť.
V roku 1965 otvorili jeho hrob a jeho telo našli neporušené. Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Ján Pavol II. 26. októbra 1980.
Zdroje:
https://croire.la-croix.com/Definitions/Figures-spirituelles/Figures-de-misericorde/Luigi-Orione-un-coeur-dilate-par-la-charite
http://www.saleziani.sk/sv.-alojz-orione-1872-1940.html
http://www.donorione.org/