Milé spoločenstvo Angelus,
dovoľte krátko sa s Vami na Božiu slávu podeliť o moju skúsenosť. V Angeluse som sa modlila za svoje povolanie pekných pár rokov. V srdci som mala túžbu po manželstve, ale uvedomovala som si, že pre mňa ako nevidiacu je to skôr ako sen – v mojom okolí bolo veľa iných skvelých veriacich žien, ktoré rovnako dlho čakali a dúfali, že ich Pán s niekým spojí. Tak by aj bolo odvážne myslieť si, že sa to má splniť práve mne.
Napokon, udomácnila som sa v stretku v našej farnosti, mala som dobrú prácu, výnimočných rodičov… Povedala som si teda, že keď dovŕšim 35 rokov, z Angelusu sa odhlásim s tým povolaním (slobodnej ženy), v ktorom som – že nemôžem celý život len na niečo čakať, že ho treba napĺňať taký, aký je. A to som aj pred 2,5 rokmi urobila.
O čo viac som bola prekvapená, že už o 6 mesiacov neskôr som sa začala stretávať s Jurajom, s ktorým sme mali v apríli tohto roku svadbu (ja vo veku 37 rokov).
Juraj je pre mňa darom – je obetavý, veselý, máme spoločnú záľubu v turistike, kde ma sprevádza a som šťastná, že spolu môžeme zdieľať aj vieru v Boha. Bol to môj prvý (a jediný) vážny vzťah a cítila som bázeň, prekvapenie, ale už aj slobodu, že nech by to dopadlo akokoľvek, som v Božích rukách.
Naozaj mám za čo ďakovať – za lásku, za to, že v manželstve mám priestor stávať sa lepšou… Ale aj za ten čas slobodného stavu, ktorý mohol byť napĺňaný intenzívnou modlitbou, priateľstvami, áno, niekedy aj samotou…
A aby dobrých správ nebolo málo 🙂 , podobnú skúsenosť má aj moja kamarátka Majka, s ktorou sme sa raz spolu zúčastnili angelusáckej pôstnej duchovnej obnovy. Jej cesta bola trochu iná – nikdy neprestala veriť a vytrvalo sa modliť za svojho manžela a Pán to odmenil a na jar tohto roku rovnako uzavrela sviatosť manželstva.
„Veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť“, hovorí žalmista a ja sa pripájam aj týmto spôsobom, aby sme sa povzbudili v dôvere, že On vie najlepšie, čo je pre nás dobré a v akom čase.
Požehnané Vianočné sviatky a veľa Betlehemskej nádeje všetkým hľadajúcim!
Darina