Keď Boh volá, je ťažké odolať. Som Mária Herichová z Popradu a toto je môj príbeh. Bola som na vrchole svojej športovej kariéry, keď som začula Boží hlas a môj život nabral nový smer. Rozhodla som sa vymeniť reprezentačný dres za rehoľný habit. Tak sa začalo moje dobrodružstvo s Kristom.
Píše sa rok 2009. Na štadióne v nemeckom Bad Tölzi zažívam neopísateľnú radosť. Spolu so slovenskými hokejistkami sme dosiahli veľký úspech – kvalifikovali sme sa na olympijské hry vo Vancouveri, ktoré sa mali konať v roku 2010. Na prvý pohľad sa zdalo, že ma čaká príťažlivá budúcnosť plná ideálov, tak ako každého športovca, keď sa kvalifikuje na olympiádu. Namiesto toho však prišlo sklamanie, rozčarovanie a otázky, či je toto skutočná radosť a úspech života.
Hľadanie zmyslu života
Na tento okamih si dodnes spomínam. Spomínam na radosť zo splneného sna zúčastniť sa na olympijských hrách po toľkých rokoch úsilia a bojov nášho slovenského tímu. Pamätám si atmosféru hier, aké bolo hrať pred toľkými divákmi a všetky neopísateľné emócie, ktoré človek v takých chvíľach prežíva. Pamätám si však aj obdobie po olympijských hrách, keď sa zmenila atmosféra v šatni aj vzťahy medzi nami, spoluhráčkami v tíme. Boli to chvíle, ktoré ma prinútili premýšľať o zmysle života a o svojej budúcnosti.
Ľady sa začali lámať v roku 2011, keď som sa zúčastnila letného tábora Františkánskej mládeže (GIFRA). Bola som nadšená zo stretnutia mladých kresťanov, z ich radosti a blízkosti. Dovtedy som rehoľníkov zblízka nepoznala a na tomto stretnutí na mňa veľmi zapôsobilo ich svedectvo života. Odvtedy som cítila smäd bližšie spoznať toto tajomstvo zasväteného života. V nasledujúcich rokoch som si teda popri množstve športových aktivít nachádzala čas aj na náboženské aktivity s mladými. Bola som aktívnou účastníčkou aktivít GIFRA a neskôr som pôsobila aj ako animátorka.
Vďaka púti do Assisi som zblízka spoznala svätého Františka z Assisi a jeho ideál žiť evanjelium. Tam vo mne vznikla hlboká túžba žiť evanjelium vo svojom laickom živote ako hokejistka. Zároveň ma však prenasledovala otázka: Čo ak má Boh pre mňa pripravený iný život? Čo ak tu nie som iba preto, aby som získala zlato a trávila čas hraním, hoci aj na profesionálnej úrovni?
Boh ponúka viac
Hokej na ľade v tých časoch nebol veľmi populárny a nepovažoval sa za vhodný šport pre ženy. Keď sa ma známi pýtali, čo robím, väčšinou nechápali a v rozhovore nepokračovali. Nevideli to ako správnu možnosť pre „babu“.
Vyrastala som na sídlisku Kvetnica pri Poprade, hneď vedľa prírodnej ľadovej plochy, a tak som každú zimu trávila čas hraním hokeja. Raz na túto ľadovú plochu prišli hráčky popradského tímu a keď ma spoznali, pozvali ma, aby som sa k tímu pridala. Bola som nadšená, že som spoznala „dievčatá“, ktoré hrajú tento „mužský“ šport, a odvtedy som s nadšením chodila na všetky tréningy a zápasy.
Mala som iba 13 rokov, keď som si zahrala v národnej lige, a v sedemnástich som sa presťahovala do hlavného mesta, aby som sa zapojila do reprezentácie Slovenska. Mali sme veľké úspechy a trikrát sme získali zlato na majstrovstvách sveta a ďalšie prvenstvá na medzinárodných turnajoch. Zrazu sme patrili medzi najvyššie hodnotené tímy na svete. Popri úspechoch si spomínam aj na neúspechy, sklamania a zdravotné ťažkosti, ktoré sprevádzajú každého profesionálneho športovca. Mala som veľa zranení, ktoré si vyžadovali čas na zotavenie, a to znamenalo začínať znova, od nuly.
Toto sklamanie, moje pochybnosti a hľadanie zmyslu života zohrali veľkú úlohu v mojom vzťahu k Bohu. Túžila som spoznať skutočného Boha, cítiť jeho prítomnosť vo všetkom, čo sa dialo, a spoznať pravdu.
Oporou v tomto období mi bolo aj spoločenstvo Angelus. Už len vedomie, že mám svojho osobného patróna, ktorý sa za mňa modlí a sprevádza ma, mi dodávalo veľa síl. Myslím, že táto skúsenosť ma sprevádza až dodnes.
Vnímam ako veľkú Božiu milosť, že sa všetok tento zmätok vo mne postupne premieňal a mizol. Boh ma krok za krokom viedol cez roky stretnutí s ním – na rôznych aktivitách s mladými GIFRA, ale aj prostredníctvom osobných stretnutí s rôznymi ľuďmi, ktorí sa mi svojím životom stali svedectvom viery.
Výsledkom tohto procesu hľadania zmyslu života a najmä môjho vzťahu k hokeju bolo, že hokej už neslúžil iba na to, aby som zažiarila, ohúrila ostatných a stala sa slávnou. Čas na ľade a s mojimi spoluhráčkami sa stal chválou Boha a radosťou. Do hokeja som sa opäť zamilovala, ale všetko už bolo iné. Práve v tomto období šťastia z hrania hokeja ako nového človeka, v Božej prítomnosti, sa môjho srdca dotklo evanjeliové pozvanie: „Daj mi to, čo miluješ, a ja ti to tisíckrát odplatím!“ Bol to osobný Boží prísľub pre mňa a stále ho mám na pamäti.
Odovzdať bohu všetko
Konkrétna odpoveď na toto pozvanie prišla v roku 2017, keď som vstúpila do Kongregácie sestier terciárok kapucínok Svätej rodiny. Zanechala som svoju prácu na ministerstve životného prostredia, kde som pracovala po ukončení vysokoškolského štúdia prírodných vied, a zanechala som aj svoj milovaný ľadový hokej a spoluhráčky.
Na otázku, či mi chýba predchádzajúci život, odpovedám s dôverou a pokojom: „Veľa som zanechala, ale oveľa viac som získala. Život v spoločenstve pre mňa veľa znamená, pretože Boh ma uzdravil z mnohých zranení spôsobených veľkým nepochopením zo strany spoluhráčok v rôznych obdobiach života. Tak ako som sa kedysi veľmi bála života v ženskom spoločenstve, teraz naopak milujem čas so svojimi sestrami, naše zdieľanie, modlitbu a zábavu. Je to pre mňa nová rodina.“
Keď sa na svoj život pozerám spätne, môžem potvrdiť, že všetko, čo sa v mojom živote stalo – to ťažké a bolestné, ale aj obdobia veľkého úspechu a slávy – má svoje miesto a význam na mojej ceste k Bohu a za všetko som veľmi vďačná.
Hokej v novom tíme
Medzitým, ako som na Slovensku hľadala svoje povolanie, vznikla nová tradícia benefičných turnajov medzi diecézami a jedným rehoľným tímom. Tento rok sa konal už 10. ročník turnaja, tentoraz v Žiline, na ktorom som sa mohla zúčastniť. Prešlo už veľa rokov odvtedy, čo som prestala hrať, no napriek tomu som si to veľmi užívala.
Po týchto napínavých zápasoch sa ma opýtali, či mi hokej na ľade chýba a či sa nechcem k jeho hraniu opäť vrátiť. Ja som len odpovedala: „Možno som zanechala hokej na profesionálnej úrovni, ale šport ako taký nie. Objavila som novú hodnotu športu. Je pre mňa nástrojom, ako sa dostať k druhým, spoznávať sa, nadväzovať priateľstvá, zabávať sa a byť radostní – a to je to, čo chce Boh. Vnímam, že šport je najvhodnejším miestom pre pastoračnú prácu s ľuďmi každého veku. Je to miesto, kde si Boh môže cezo mňa nájsť novú cestu, ako sa dať spoznať. Teraz som už reprezentantkou Božieho tímu a pripravujem sa na svoje večné sľuby.“