Lk 1, 39-45
„Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone.“
Počas posledných adventných nedieľ sme kráčali s Jánom. Ján je veľmi dôležitá postava novozákonných dejín. Ohlasoval a pripravoval srdcia na príchod Krista. Dnes sa s ním stretávame opäť, hoci ešte nemá meno, je dieťaťom v lone matky. Napriek tomu, nechajme Jána ešte ako nenarodené dieťa z dnešného úryvku, nech nás pripraví na tohtoročné Vianoce.
Prvými mučeníkmi Nového zákona pre Krista, o ktorých vieme, boli betlehemské neviniatka. Po nich nasledoval Ján. Nenapadá mi iná postava z Nového zákona, ktorá by položila život za Krista ešte predtým, ako Kristus položil život za nás. Dokonca ani apoštoli. Aj oni podstupujú mučeníctvo až potom, ako Kristus zomrel a vstal z mŕtvych. Ak si uvedomíme, že deti ešte nemajú schopnosť používať rozum, tak Ján sa vo svojej vernosti Bohu a Kristovi zdá ako totálny šialenec, tiež nepoužívajúci zdravý rozum. Ako sa asi dívali na Jánovu smrť jeho súčasníci očakávajúci Mesiáša – politického vodcu?
Možno sa na neho dívali aj touto optikou: Po toľkých storočiach čakania vraj prichádza „ON“! Židia s jeho príchodom očakávali nejakú politickú revolúciu. A ten, ktorý na Mesiáša ukáže doslova prstom, akoby sa na jeho politickú, či vojenskú moc nespolieha. Neschová sa do bezpečia v čase vlastného ohrozenia, aby ukrytý čakal revolúciu a potom vyliezol zo skrýše ako víťaz po boku Krista, keď všetko prehrmí. Veď sám vedel a ohlasoval, že čas Mesiáša je už blízko, ba už je tu. Vari sám neverí jeho moci alebo úplne stratil rozum? Poddáva sa vernosti a „nerozumnosti viery“, oddaný Bohu, Božej vôli, svojmu povolaniu a pevne zakorenený vo vernosti, obetuje svoj život s vedomím, že neuvidí tie veľké veci, ktoré sú už tak blízko a na ktoré čakal Izraelský národ celé svoje dejiny. Koľkí pred ním chceli žiť v jeho dobe a vidieť, čo vidí on? Bez ohľadu na svoje vlastné predstavy, nech by boli akékoľvek, vytrváva pevne zakorenený vo vernosti. Ján v tomto vnímaní pre mňa osobne predstavuje obrovskú inšpiráciu a vzor vernosti, odovzdanosti.
Čo viedlo Jána k takej pevnosti vo viere? Čo ho viedlo k tomu, aby prežil svoj život na púšti, nie v rodičovskom dome, kde by mu ako jedinému, vymodlenému a vytúženemu dieťaťu patrilo výnimočné postavenie? Čo ho viedlo k takej vernosti, že obetoval život, hoci Kristus ešte len začínal svoje verejné účinkovanie? Asi nám všetkým dôjde, že niekde v jeho osobnej histórií sa muselo odohrať niečo veľmi silné, čo zasialo do jeho srdca semeno vernosti, ktoré Ján počas svojho života starostlivo opatroval a formoval. A dnes práve o tomto momente čítame.
Ján, vyrastal pod srdcom Alžbety, ktorá už bola v pokročilom veku. Dieťa, ktoré o svete doslova nič nevie, veď ho ešte ani nevidelo. Šesťmesačné dieťa v lone matky, ktoré by bez ochrany jej tela, nedokázalo prežiť. Napriek tomu, je dnes plnohodnotným aktérom deja, stretnutia Márie a Alžbety. Dnes sa k tomuto dieťaťu ukrytému v lone, priblíži Boh. Tiež ukrytý, zatiaľ nijako nerozpoznateľný, ani vonkajšími znakmi tehotenstva na Márii. Ján, napriek okolnostiam tmy matkinho lona, dokáže cítiť a rozpoznať Božiu prítomnosť, hoci ju nevidí, nevie sa jej dotknúť, nevie ju pomenovať. Radosťou sa zachveje a takto, hoci potichu, ale veku primeraným spôsobom, už ohlasuje Boha. Najprv svojej matke, ktorá cíti jeho pohyb. A cez ňu a cez tento príbeh celými dejinami Nového zákona vydáva svedectvo až k nám. Vďaka tomuto skrytému pohybu dieťaťa, dnes vieme, že v skrytosti Máriinho lona vyrastal Bohočlovek.
Ján zažil blízkosť Boha. Spoznal svojho Stvoriteľa, hoci nevidel ešte žiadne stvorenie. Aké významné muselo byť toto stretnutie pre Jána a celý jeho život. Následne Ján rástol a vyvíjal sa, doslova v Božej blízkosti. Celé nasledujúce tri mesiace, kedy Mária bola u Alžbety, ostával hoci v tme, ale vďaka Máriinej prítomnosti, blízko Bohu.
Bol formovaný Božou blízkosťou. To sa mu stáva pevným základom. Na tomto základe, skúsenosti bytia v Božej prítomnosti, stavia celý svoj život i celé svoje ohlasovanie. Toto dáva pevnosť jeho viere i bláznovstvu pre Krista. Svoj život dokáže prežiť na púšti, lebo jeho korene vrástli hlboko do Boha, keď nerobil ešte nič, iba bol pri Ňom. Verejná činnosť bola už iba plodom celého jeho doterajšieho života v Božej blízkosti a života modlitby na púšti, teda opäť v Božej blízkosti.
Áno, keďže Kristus, ako historická osoba, už na tejto zemi bol, zrejme nikto z nás už nemôže mať príležitosť vyrastať ako Ján Krstiteľ. Avšak máme úplne rovnakú príležitosť bez ohľadu na náš vek a naše umiestnenie v dejinách. V očiach Boha sme stále deťmi, krehkými, vyvíjajúcimi sa, potrebujúcimi ochranu a formovanie. Aj keď ťažkosti života nás často vedú do tmy, nikdy nás nevedú spod Božej starostlivosti, ktorá nás ukrýva, hoci ju nevnímame a nevidíme. Kristus počas svojho života na zemi nám dal obrovský dar – Eucharistiu. V nej je prítomný stále, a zároveň dostupný. Ak sa chceme stávať Jánmi pre tento svet, ohlasovať Krista a žiť život viery, odovzdanosti, „šialenstva vernosti“, mali by sme si osvojiť Jánov spôsob vnútorného duchovného rastu – Božiu blízkosť. Prichádzať k Eucharistii a nechať pôsobiť na seba Božiu blízkosť Nebeského chleba. Stať sa slabým ako dieťa v matkinom lone, vystaviť sa Božej prítomnosti, a takto rásť vo viere. Práve milosť, ktorú možno nedokážeme vidieť, ale je isto prítomná, nám bude posilou pre náročné dní púšte, aj pre dni, kedy máme ohlasovať Krista svojím životom a skutkami medzi ľuďmi, ku ktorým nás Boh posiela.
Na venci dnes horia štyri sviece, Vianoce sú ozaj blízko. Keď budeme mať možnosť byť pri Eucharistii alebo v modlitbe s Máriou, staňme sa na chvíľu malým, bezmocným Jánom, vystavme sa v tichosti pôsobeniu Božej milosti. Kiež by nás Pán obdaroval takou milosťou vernosti, akú daroval Jánovi. Kiež by takým spôsobom prišiel na Vianoce do nášho srdca.
Katka H.