Sviatok: 21. októbra
*1887, zámok Persenbeug, Rakúsko
†1922, Funchal, Madeira, Portugalsko
Narodil sa 17. augusta 1887 na zámku Persenbeug v Dolnom Rakúsku. Bol prvorodeným synom arcivojvodu Otta Habsbursko-Lotrinského a saskej princeznej Márie Jozefy.
Po narodení mu bol pridelený titul arcivojvoda, ale nebol bezprostredným dedičom trónu, bol až piatym v poradí.
V roku 1895 o 8-ročnom arcivojvodovi vyslovila prorocké slová stigmatizovaná uršulínka, matka Vincentia Fauland: „Áno, treba sa zaňho veľa modliť, pretože sa raz stane cisárom a bude musieť veľa trpieť. Stane sa zvláštnym cieľom útokov pekla.“
Od detstva bol vychovávaný v katolíckej viere a mal vrúcny vzťah k Eucharistii a Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Každý deň sa modlil ruženec. Pred každým jedlom predniesol požehnanie. Často sa chodil modliť do súkromnej kaplnky, aby tam pred Najsvätejšou sviatosťou “premodlil“ dôležité rozhodnutia.
Bol vedený k dobročinnosti. Starostlivosť, ktorú venoval chudobným a núdznym, bola pozoruhodná. Sotva mu niekto dal darček, už bol v rukách niekoho iného. Už ako dieťa vykonával protektorát nad detským domovom.
21. októbra 1911 sa oženil s princeznou Zitou Bourbon-Parma, s ktorou mali 8 detí.
21. júna 1914 po atentáte na Františka Ferdinanda sa stal Karol následníkom trónu a 21. novembra 1916 po smrti prastrýka Františka Jozefa sa stal rakúskym cisárom.
Ako nový panovník si stanovil za svoj hlavný cieľ – postarať sa o mier. Ako jediný z európskych politikov podporoval mierové úsilie pápeža Benedikta XV.
Stal sa veľkým mužom modlitby. Kaplnka bola najdôležitejším miestom v jeho dome, kde strávil veľa hodín a kde pred Najsvätejšou Sviatosťou uskutočňoval svoje rozhodnutia. K jeho životu neodmysliteľne patrila každodenná sv. omša spojená so sv. prijímaním. Mnohokrát a s radosťou svedčil o tom, že je katolíckym panovníkom. Robil to predovšetkým vo vojenských kruhoch a staral sa o dobrú duchovnú starostlivosť na fronte.
Podporil aj myšlienku postaviť vo Viedni tzv. kostol pokoja a konvent, kde sa malo modliť za hriechy veľkomesta a kde mohli kňazi v utiahnutosti a v modlitbe načerpať novú silu. Keď to vtedajší kardinál Piffl odmietol s vyjadrením, že Viedeň nepotrebuje žiadnu kontemplatívnu rehoľu, ale veľa diecéznych kňazov, odpovedal cisár Karol sklamane: „Mesto, ktoré nepozná moc modlitby a necení si ju, musí zaniknúť. Pre Rakúsko už neexistuje záchrana, pretože stratilo silu modlitby.“
Každý, kto s ním prišiel do kontaktu, bol prekvapený jeho srdečnosťou a skutočným záujmom o človeka. V roku 1917 Karol vyhlásil: „Záleží predsa na tom, aby sme pomáhali, ak môžeme pomáhať. Ako cisár musím predchádzať dobrým príkladom. Keby len každý plnil svoje kresťanské povinnosti, nebolo by vo svete toľko nenávisti a biedy…“.
Počas vojny dal k dispozícii palácové kone na dopravu uhlia obyvateľom Viedne, rozdával vlastné šatstvo aj prostriedky na pomoc núdznym. Za jeho vlády bolo zriadené ministerstvo pre národné zdravie a sociálne zabezpečenie, zákony na ochranu nájomníkov atď.
Mladý panovník bol cisárom, ktorého ľudia mohli nielen vidieť, ale dokonca sa ho aj dotknúť. Zachovalo sa veľa fotografií, ktoré ho zachytávajú medzi najobyčajnejšími ľuďmi, ako sa usmieva a pozorne počúva sťažnosti, ktoré mu oznamujú.
Navzdory všetkému vynaloženému úsiliu jeho politické ciele neboli naplnené, ale bol donútený opustiť svoju vlasť a odísť do exilu, najprv do Švajčiarska a potom na portugalský ostrov Madeira.
Napriek všetkým útokom na svoju osobu dokázal odpustiť svojim nepriateľom. Cisár Karol veľmi trpel klamstvom, urážkami a mnohými ťažkosťami v celom svojom živote. Napriek tomu, žiarivým príkladom jeho odpúšťania sú slová, ktoré povedal na smrteľnej posteli: „Odpúšťam všetkým svojim nepriateľom, všetkým, ktorí ma ohovárali, a všetkým, ktorých činy boli namierené proti mojej osobe.“
Vo vyhnanstve na Madeire býval so svojou rodinou v neprimeraných podmienkach, vo vlhkom dome bez elektriky, čo malo za následok zhoršenie jeho zdravotného stavu a smrť. Zomrel 1. apríla 1922.
Rakúsky publicista Dr. Friedrich Funder napísal neskôr o cisárovi Karolovi: „Bola to jediná hlava štátu, ktorá neustále hľadala spôsoby, ako ukončiť vojnu… Robil tak celou svojou bytosťou, s priateľom i nepriateľom. Ak by sa uskutočnila vôľa a úsilie cisára Karola, boli by zachránené milióny – a nielen Rakúšanov – stratených životov v boji, mohli sme sa vyvarovať hroznej degradácii nemeckého národa a Európa sa mohla tešiť z trvalého mieru až do dnešného dňa.”
3. októbra 2004 ho sv. pápež Ján Pavol II. blahorečil a bolo to posledné blahorečenie počas jeho pontifikátu.
Zdroje:
https://www.zivotopisysvatych.sk/karol-hasbursky-cisar-a-kral/
http://cisarkarol.sk/