Sviatok: 31. júl
* 24. december 1491 – Loyola
† 31. júl 1556 – Rím
Sv. Ignác sa narodil na zámku Loyola v baskickej provincii Gipuzkoa v severnom Španielsku. Bol najmladším z trinástich detí.
Ako najmladší bol určený na kňazský stav, no on na to nemal chuť. V mladosti ho poslali do mesta Arévalo ku vzdialenému príbuznému, aby si tam osvojil rytierske spôsoby.
Zúčastňoval sa na rytierskych hrách, poľovačkách, turnajoch, skvelých hostinách. Stretával sa s vysokopostavenými ľuďmi. Veľa čítal. Zamiloval sa do jednej vznešenej dámy, no nikdy neprezradil, ktorá to bola.
V roku 1517 odišiel k inému príbuznému, don Antoniovi Manrique, ktorý bol miestokráľom v Navarre. V jeho službách statočne bojoval proti Francúzom pri pevnosti Pamplona. 20. mája 1521 mu guľa z kanóna poranila obe nohy. Francúzi ho zajali, no správali sa k nemu ohľaduplne. Po dvoch týždňoch ho dokonca odniesli na rodný zámok do Loyoly. Jeho stav sa však tak zhoršil, že mu podali sviatosti zomierajúcich.
No predsa sa mu choroba počas noci radikálne zmiernila. Musel však ležať, a tak zatúžil čítať rytierske romány. No na rodnom zámku nič také nemali. Jeho švagriná mu dala dve knihy – Život Krista a Zlatú legendu (Legenda aurea), čo boli životopisy svätých. S nechuťou ich zobral do rúk, no postupne ho to začalo zaujímať a zistil, že svätí boli tiež hrdinovia. Niečo sa v ňom pohlo a zažil svoje obrátenie. Bolo to na jeseň roku 1521.
Zaumienil si, že sa stane kartuziánom, no najprv si chcel vykonať púť do Svätej zeme. Jeho prvé kroky viedli do Montserratu, pri Barcelone, čo bolo pútnické miesto. Tam sa vzdal svojich rytierskych šiat, obliekol si drsné šaty pútnika, dôkladne sa vyspovedal a spravil rozhodnutie slúžiť iba Bohu. Ako životné heslo si zvolil „Všetko na väčšiu slávu Božiu!“ Cestu do Svätej zeme však musel odložiť, keďže práve vypukol v Barcelone mor.
Odobral sa teda do mestečka Manresa (severne od Barcelony), kde viedol veľmi prísny život. Modlieval sa sedem hodín denne na kolenách, nejedol mäso, nepil víno, bičoval sa. Neskoršie túto prísnosť zmiernil a začal sa venovať katechéze. Vyučoval ľudí, ošetroval chorých v nemocniciach. V tých časoch napísal svoje prvé skúsenosti o duchovnom živote, pravidlá a rozjímania, ktoré sa stali neskôr základom pre jeho slávnu knihu Duchovné cvičenia.
V roku 1523 konečne uskutočnil svoju púť do Svätej zeme. Viackrát navštívil sväté miesta. Bol by tam najradšej ostal, no provinciál františkánov mu v mene poslušnosti kázal odísť. Ignác sa teda vrátil a ako tridsaťtriročný sa začal učiť latinčinu, filozofiu a teológiu v meste Alcalá, v Salamanke a v Paríži. Študoval deväť rokov, dosiahol titul magister umení (dnes približne doktorát filozofie). V roku 1534 sa združili okolo neho šiesti mladíci, odhodlaní pracovať na spáse duší.
V roku 1537 bol Ignác spolu so spoločníkmi vysvätený za kňaza. Táto chvíľa bola pre neho veľmi vzácna. Pripravoval sa na to štyridsať dní v samote, pôste a modlitbách. Prvú sv. omšu slúžil v Ríme v bazilike Santa Maria Maggiore.
Ignáca so spoločníkmi prijal pápež Pavol III. Keď počul, čomu sa venujú, spoznal, že to je to, čo potrebuje súčasná doba. Ústne ich apoštolát schválil v roku 1539 a písomne o rok neskôr. Vznikla tak Spoločnosť Ježišova, dnes známa pod menom jezuiti. Jej členovia okrem tradičných troch sľubov čistoty, chudoby a poslušnosti slávnostne zložili aj štvrtý sľub poslušnosti voči pápežovi.
Prvé kolégium založil Ignác v Ríme, odkiaľ spravoval celú spoločnosť, prijímajúc rozkazy od pápeža. Popritom však neprestal kázať a dávať duchovné cvičenia. Kázaval na námestiach, uliciach, kostoloch, rád vyučoval deti katechizmus.
Jeho rád sa veľmi rýchlo šíril do všetkých končín Európy, ale aj do portugalských kolónií, napr. do Indie a ázijských krajín. Tam odišli prví dvaja jezuiti – sv. František Xaverský a Šimon Rodriguez.
Na sklonku Ignácovho života mala rehoľa sedemdesiatšesť domov a tisíc členov. Ignác sa chcel vzdať svojho úradu, no jeho spolubratia to zamietli. Posledné dva roky bol viac chorý ako zdravý, tak dostal pomocníka – koadjútora. Začiatkom leta 1556 ochorel na zimnicu. Keď cítil, že slabne, požiadal o zaopatrenie sviatosťami. Neprestajne sa modlil. Dňa 31. júla 1556 ráno naposledy vydýchol. Jeho telo pochovali v hlavnom jezuitskom chráme „Il Gesú“ v Ríme , kde sa stalo mnoho zázrakov.
Pápež Gregor XV. ho v roku 1622 spolu s Františkom Xaverským vyhlásil za svätého.
Zdroje:
https://www.franciscanmedia.org/saint-of-the-day/saint-ignatius-of-loyola
http://www.zivotopisysvatych.sk/ignac-z-loyoly/