Spoznali sme sa na mat-fyze v Bratislave – ako spolužiaci.
Andrej bol múdra hlava a hodil sa nám do partie so spolužiačkou, s ktorou sme sa zvykli pripravovať na skúšky. Bol zaľúbený do mojej kamošky, ja som mala od druhého ročníka priateľa. Z nás dvoch – zo mňa a Andreja – sa okrem spolužiakov stali veľmi dobrí priatelia. Vedeli sme o sebe všetko a trávili veľa času spolu, nielen počas skúškového obdobia. Ani jednému z nás ale nenapadlo, že by náš vzťah raz mohol mať aj iný rozmer ako čisto priateľský – ja som bola pre Andreja zadané dievča a on pre mňa niečo ako skvelý brat a dôverník. Dokonca až spovedník. Koncom štúdia mu totiž vŕtalo hlavou kňažské povolanie.
Pre mňa to bol svätý muž, ktorého vieru som vždy obdivovala a rada s ním zdieľala tú svoju, chodila po rady, modlila sa. Jedného dňa som pochopila, že môj vtedajší priateľ nie je pre mňa a po rozchode s ním som zatúžila po Božej pomoci pri hľadaní môjho povolania…Nie.,, ešte neprichádza na scénu Angelus 🙂 Vytvorili sme päťčlenné ružencové spoločenstvo, v ktorom každý mal na starosti denne sa modliť nejaký desiatok ruženca na úmysel správnej voľby povolania, prípadne životného partnera – v tomto spoločenstve bol aj Andrej.
Počas pôstneho obdobia sme tomuto úmyslu okrem ruženca s Andrejom venovali aj ranné sebazaprenie v podobe behu. Vyhlásili sme to aj na omši v bratislavskom UPC a tak sme sa skoro každé ráno schádzali s partiou ľudí a behali s heslom svätého Pavla- tak, aby sme dosiahli neporušiteľný veniec. Beh aj po pôste ostal našim koníčkom a často sme chodievali do lesa za intrákmi a trávili stále viac času spolu.
Na konci piateho ročníka bolo treba vybrať si cestu – „Čo po škole? Ja doktorandúra a Andrej rehoľa?“ To tu už so mnou nebude? kládla som si otázky ja. „Rehoľa? S hlavou plnou Livky?“ kládol si otázky Andrej. Pri pozeraní jedného pekného filmu, príjemne unavení po každodennom behu, pristihli sme sa ako nami myklo, keď do izby vošla spolubývajúca a ja som si dala hlavu dole z Andrejovho pleca a on mi pustil ruku. Andrejovi došlo, že už nie sme len kamaráti, mne to ešte chvíľu trvalo…A tak sme zrazu boli pár, asi za pol roka snúbenci a za ďalší rok sme náš vzťah spečatili sviatosťou manželstva. Angelus prišiel na scénu v období pred svadbou.
Stali sme sa manželmi – doktorandmi na mat-fyze a presťahovali sa na spoločnú izbu na manželských internátoch. Nedávno sme ju však opustili – ja som v treťom ročníku PhD-štúdia prerušila štúdium, Andrej ešte pokračuje. Intrák nám už totiž nestačí, keďže 7. apríla sa nám narodil malý Andrejko. Nemáme síce svoj byt, ale máme skvelých rodičov, ktorí nám poskytli strechu nad hlavou, kým nebudeme schopní zabezpečiť si vlastnú.
Dnes sme manželmi hlavne vďaka krásnej viere môjho drahého Andreja, ktorý sa zachoval ako správny muž – rozhodný – rozhodol sa pre mňa a nevidel prekážky v tom, že ešte nemáme byt, že ešte treba dokončiť štúdium, že ešte nie sme dostatočne samostatní… Povolanie, ktoré nám dal Boh spoznať, sa stalo väčšou prioritou a uvedomujeme si, že vlastne nikdy nebudeme samostatní – vždy budeme závislí – na Bohu a na ľuďoch, ktorých nám posiela do cesty. Lenže:
„Lepšie je dvom, ako človeku samému…“
Pokora a dôvera k Bohu vo mne každý deň vzbudzujú obdiv a úctu k môjmu manželovi a ja verím, že Božia láska živí aj tú našu – manželskú lásku. Nebojím sa o ňu, lebo viem, že môj manžel nehľadá silu v sebe, ale v Niekom oveľa mocnejšom a učí to svojim príkladom aj mňa.
Livka a Andrej 🙂