Všetko sa začalo počas môjho štúdia na vysokej škole v Bratislave pri bráne kňazského seminára...
Tam som prvýkrát mala možnosť naživo tieto sestry vidieť. A od tejto chvíle moje hľadanie je aj tajomstvom, aj Božím "úsmevom“ pre mňa. „Biele“ sestry boli pri „bielom“ aute, čo ešte zvýšilo môj záujem o ne. Prečítala som si z kníh, kto sú a zapáčil sa mi ich jednoduchý skrytý život. Ale mne sa páčili aj iné sestry... a nevedela som si vybrať, do ktorej rehole ma Pán volá. A tak som jednoducho povedala Ježišovi, že si mená štyroch reholí napíšem na papier.
alebo
Ako sa zo mňa stal iný, ten istý človek
Kto z ľudí si ešte nikdy nepovedal, že by sa chcel v niečom zmeniť? V niečom zlepšiť?
Rodíme sa krásni, ale postupom času, napríklad v takej puberte, nabaľujeme na seba množstvo neduhov (zlozvykov), ktorých sa ťažko zbavujeme, pretože niektoré sú veľmi príjemné a na prvý kuk neškodné...
Tí, čo ma poznajú, mi hádam ani neuveria, ale JA sám som nazbieral peknú hŕstku neduhov.
Moje srdce si manžel získal rok po tom, čo som do Angelusu vstúpila a nepochybujem o tom, že bol a je práve jeho ovocím. Veľmi som to vtedy cítila a len tie vypočuté modlitby mi pomohli prekonať strach a zranenia. Všetky konkrétne veci z mojich prosieb boli vypočuté a chválim Boha za všetko. Ďakujem, že skrz Angelus moja nádej na partnera nezomrela, ale stala sa realitou.
Narodila som sa do kresťanskej rodiny, ako najmladšie dieťa a vytúžená dcéra po štyroch chlapcoch. Detstvo bolo krásne, veselé. Ako sa na „rúče dievča z Oravy“ patrí, bola som vedená k zodpovednosti, spolupatričnosti a práca na poli mi dávala široký obzor pozerať k výšinám. Neviem presne vyjadriť, kedy som po prvý krát pocítila Pánovo volanie. Pravdou však je, že som bola šinter, teda kde sa niečo dialo, tam som nesmela chýbať :-). Na diskotékach som často bola „kráľovná parketu“.
Som sestra Martina Benedikta z Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého.
Narodila som sa v kresťanskej rodine a spolu s mojimi tromi súrodencami som bola vychovávaná v živej viere dopĺňanej príkladným svedectvom mojich rodičov a starých rodičov.
Ako som rástla, začala sa vo mne objavovať túžba patriť Bohu, len som nevedela, ako by sa mohla dať naplniť. Zistila som, že môj brat, keby chcel, môže byť kňazom, ale čo ja? Nepamätám sa, kedy a kde som sa stretla prvý raz s rehoľnou sestrou, ale viem, že už v období deviatich rokov som chcela byť sestričkou, hoci som nič o rehoľnom živote nevedela a mala len nejaké predstavy o tom, ako žijú rehoľné sestry. Myslela som si, že sestry sa veľa modlia, postia, a ak niečo robia, tak sa starajú o kostol, učia náboženstvo alebo ošetrujú chorých. A keďže som sa chcela na svoje povolanie dobre pripraviť, tiež som sa modlila, zapájala do všetkých "kostolných akcií" a neskôr som šla študovať na zdravotnú školu. Ale načo umývať riady, upratovať, pracovať v záhrade, keď to sestry nerobia?
