Vyrastala som v rodine úplnej, ale vieru sme doma praktizovali iba na Vianoce, kedy sme sa pri štedrovečernom stole pomodlili modlitby Otče náš, Zdravas a Sláva Otcu a to bolo všetko.
Ako dieťa som občas zašla do kostola so svojím otcom, ale aj to po nejakom čase prestalo. Rodičia nás vychovali dobre, asi najlepšie ako sami vedeli. Ale bez Boha. Otec bol typ, ktorý svoju lásku neprejavoval, obzvlášť navonok. A ako dievča som si k nemu nevybudovala dôverný a blízky vzťah. V puberte som si našla kamarátky, s ktorými som chodila po baroch a neskôr aj na diskotéky. Rodičia najprv nesúhlasili, ale neskôr sa s tým zmierili.
Našla som si chalana staršieho o 12 rokov. Tento muž ma pripravil o to najvzácnejšie, čo som ako žena v živote mala. O to, čo som mala dať iba jednému mužovi, ktorý ma bude ľúbiť. Bola som taká mladá a dala som svoje panenstvo tak lacno, v nádeji, že to je ten pravý a že aj on ma bude milovať. Tento vzťah trval 3,5 roka a bol veľmi búrlivý, dobrodružný. Na začiatku sa mi to páčilo, pretože Noro bol v spoločnosti veľmi obľúbený hlavne pre jeho veselú povahu. Dokázal si rýchlo získať priazeň, hlavne žien. Taktiež ma často zahŕňal darčekmi. No neskôr už bol len plný žiarlivostných scén a nakoniec „láska“ prerástla iba do strachu.
V mojich 19 tich rokoch sme sa rozišli po nekonečných rozchodoch a opätovných zídeniach. V tomto vzťahu som bola ako vtáčatko v zlatej klietke, ktoré túži lietať, ale nemôže, pretože mu niekto odstrihol krídla. Po rozchode som sa mohla opäť nadýchnuť, ale práve túto situáciu diabol využil na ďalšie svoje plány. Začala som viac ako kedysi chodiť na diskotéky, zabávať sa po baroch a náhodné známosti tiež neboli výnimkou. Úplne som stratila sebaúctu a tvárila som sa, že takto som slobodná a konečne môžem robiť, to čo chcem.
Ale opak bol pravdou. Čoraz viac som sa zamotávala do tŕnia hriechu a získavala som čoraz viac zranení, ktoré ma robili tvrdšou a ja som si okolo seba vytvorila hrubý pancier, cez ktorý som nevpúšťala nikoho bližšie, aby mi nemohol ublížiť. Vo vnútri som však cítila prázdno, ktoré som vypĺňala povrchnou zábavou s „kamarátmi“ a stále novými vzťahmi. Vedela som, že niekde vo vnútri som niekto iný, ale to dievča vo mne bolo uväznené za veľmi hrubým pancierom.
V septembri 2010 som spoznala jedného muža, s ktorým som sa začala stretávať. Zo začiatku ma ničím nezaujal, ale vnútorný hlas mi našepkával, že to je možno cesta k vyslobodeniu. Postupne mi začal hovoriť o Bohu a dával mi tiež katechézy na rôzne témy. Odpovedal na moje otázky, ktoré sa tvorili v mojom srdci. Jeden a pol roka bol mojím učiteľom a duchovným vodcom. Spočiatku som si myslela, že on by mohol byť ten muž, ktorého mi Boh poslal do blízkeho dôverného vzťahu, ale za krátky čas som zistila, že tomu tak nie je.
Niektorí ľudia sú nám poslaní na určitý čas, aby nám otvorili oči a aby nám ukázali pravdu o nás samých. Naučil ma veľmi veľa a aj vďaka nemu som sa začala zamýšľať nad svojím životom a postupne som sa začala meniť.
Opustila som svojich starých priateľov a starý život, hoci to bol veľmi ťažký a intenzívny boj. Vnímala som ako sa o mňa zvádza veľká bitka, ale Ježiš to nakoniec vyhral a ja som dostala nový život.
Spoločne sme sa rozhodli, že pôjdeme na svetové stretnutia mladých, ktoré sa konali v Madride v roku 2011. Všetko vybavil a do Madridu sme šli ako dobrovoľníci. Po príchode do Madridu sme sa zoznámili s ďalšími Slovákmi-dobrovoľníkmi. Medzi nimi bol aj muž menom Jaro.
Bol to mladý muž, na pohľad pekný, ale nič viac ani menej. Musím sa však priznať, že už od začiatku sa mi s ním veľmi dobre rozprávalo a keď sme sa náhodne stretli hneď sme sa dali do reči. V jeden deň som mala veľmi ťažký čas a bola som veľmi smutná, v ten deň som stretla Jara pred kostolom sv. Anny a Nádeje v Madride, kde mávali Slováci katechézy počas svetového stretnutia, hneď som sa mu bezmyšlienkovite vrhla do náručia.
On nič netušiac mi svoju náruč otvoril a na nič sa ma ani nepýtal. Dodnes neviem prečo som to urobila, ale pravdepodobne moje srdce už niečo tušilo.. 🙂 SDM sa skončili a my sme prišli opäť domov. Všetci dobrovoľníci sme si navzájom vymenili kontakty. Hneď o týždeň sme si zavolali a zorganizovali stretko dobrovoľníkov v Košiciach. Na ďalšom stretku sme boli už iba ja a Jaro. Jaro bol veľmi vnímavý a citlivý a hlavne bol ochotný ma počúvať a ja som mu od začiatku akosi intuitívne dôverovala.
Hovorila som mu o svojej minulosti a on o sebe. Naše svety boli také rozdielne. On chalan, čo vyrastal od detstva v kresťanskej rodine, kde modlitba bola každodennou súčasťou. Od malička bol miništrantom, chodieval na kresťanské tábory, duchovné cvičenia, do spoločenstva, na púte. Zatiaľ, čo ja som chodila po baroch, chatách a diskotékach.
Po nejakom čase stretávania sme sa dali dokopy, bolo to vo veľkonočný pondelok roku 2012. Spočiatku to bolo veľmi pekné, aj keď sme si uvedomovali, že sme obaja vyšli z úplne iných rodín. Niekedy som mala veľké pochybnosti, či sa to dá zvládnuť. Aj on mi viackrát opakoval, či sa dokáže vyrovnať s tým všetkým, čo som prežila. Pýtal sa hlavne sám seba, či sa dokáže povzniesť nad všetky situácie, ktorými som prešla. Hoci som už bola novým stvorením, moja minulosť sa vždy nesie a bude niesť so mnou.
Nedokážem ju vymazať. Bude stále so mnou ako môj tieň. Najviac sa bál toho, aby mi nikdy nevyhodil na oči moju minulosť. V týchto myšlienkach zotrvával dlhšiu dobu a ja som videla, že sa niečo deje. Keď sme sa stretli bol veľmi mlčanlivý a odmeraný. Nechápala som prečo. V tom čase som šla na duchovné cvičenia do Cerovej ku krížovým sestričkám. Boh to zariadil práve tak, že presne v tom čase tam bol môj pozemský patrón, ktorý mi bol pridelený spoločenstvom Angelus, , do ktorého som patrila v tom čase už niečo vyše roka.
Volá sa otec Štefan Bysziek, ktorý sa modlí za rozpoznanie môjho povolania, ktoré pre mňa pripravil dobrý a láskavý Boh. Tieto duchovné cvičenia mi dali veľmi veľa síl do ďalších dní a mesiacov, ktoré ma čakali. Krátky čas po návrate, sme šli do Medžugoria. A práve na tomto mieste sme sa s Jarom rozišli.
Bola som smutná a zároveň nahnevaná. Nechápala som prečo sa takto rozhodol, a chcela som si nahovoriť, že sa ma to nedotklo, že som silná a že to zvládnem, opak bol však pravdou. A Bola to práve nebeská matka, ktorá ma celý týždeň posilňovala a dávala mi silu a chuť kráčať ďalej a ja som sa pomaly zmierovala s rozchodom. No nedarilo sa mi ani po návrate zabudnúť.
Nechápala som ani Božie zámery, bola som plná hnevu a sebaľútosti. Asi po dvoch mesiacoch od nášho rozchodu mi to došlo. Uvedomila som si, že Jara som vnímala ako svoju „modlu“, ktorá mi bránila v bližšom vzťahu s Bohom. Ako náhle som to pochopila, začal sa v mojom srdci rodiť pokoj a už som sa na Jara ani nedokázala hnevať. Jaro sa počas nášho 3 a pol mesačného rozchodu z času na čas ozýval a zaujímal sa ako sa mám.
Spočiatku som sa nato aj hnevala, lebo som chcela na neho zabudnúť. Ale po rozhovore s jednou kamarátkou som si nakoniec uvedomila, že Boh nás učí odpúšťať a milovať a aj môj postoj sa zmenil a rozhodla som sa mu napísať mail, že ak chce môžeme ostať kamarátmi.
Vyšli sme si na čaj a bol to príjemný večer, avšak Jara som už videla inými očami. V mojom srdci vládol pokoj a láska ktorú som k nemu vtedy cítila už nebola sebecká a majetnícka, ale láska, ktorá dáva slobodu aj keď trpí. Láska, ktorá sa daruje, aj keď nedostáva nič.
O dva týždne Jaro prišiel za mnou, že veľa uvažoval a uvedomil si, že chce byť so mnou a že ma ľúbi. Vtedy mi povedal aj jednu nádhernú vetu: Ak ti všetko odpustil Boh, kto som ja, aby som tak tiež neurobil. Ja viem, že si sa zmenila a že Boh ti dal nové srdce.
V apríli 2013 vo veľkonočné ráno ma požiadal o ruku. Snúbenecký čas trval presne rok, pretože v apríli 2014 sme sa pred sviatkom Božieho Milosrdenstva vzali. Toto je príbeh večnej Lásky a Milosrdenstva v mojom živote. Bohu som dala do rúk svoj život a on mi ho naplnil neskutočným šťastím, o ktorom sa mi ani nesnívalo. Pretože ani „ucho nepočulo, ani oko nevidelo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ a to si už neviem ani len predstaviť aké krásne to bude v Nebi 😉
Photo by Kristina Litvjak on Unsplash