Sviatok: 12. apríla
* 25. 7. 1880 Benevento
† 12. 4. 1927 Neapol
laik, lekár
Nechcete hovoriť aj s Bohom?
Doktor medicíny. Primár nemocnice pre nevyliečiteľne chorých. Vedec, biochemik s dvojnásobným titulom docenta.
Jeho výskumy o účinkoch glykogénu vzbudili v odborných kruhoch mimoriadny záujem. Autor 32 vedeckých publikácií. On však pred brilantnou kariérou akademika a najvyššími poctami a slávou uprednostní chorých a chudobných. Svätý lekár. Giuseppe Moscati.
Matka G. Moscatiho na adresu svojho syna povedala: „Som presvedčená, že ako lekár bude schopný liečiť druhých až natoľko, že sa vo svojom povolaní stane mučeníkom.“ A mala pravdu. Giuseppe Moscati pracuje v nemocnici i v súkromnej ambulancii. Navštevuje chorých v najbiednejších štvrtiach. Prednáša. Asistuje pri operáciách. Študuje. Je vynikajúci diagnostik. Ak raz stanoví diagnózu, nikdy o nej nezapochybuje. Akoby mal šiesty zmysel.
Po výbuchu Vezuvu v apríli 1904 zachraňuje ležiacich pacientov z ohrozenej nemocnice. Vynáša ich na vlastných rukách. Nemocnicu opúšťa posledný. Len čo z nej vykročí, strecha budovy sa pod ťarchou lávy preborí. Obetavo a odvážne sa venuje postihnutým epidémiou cholery. Rezignáciu premáha racionálnym zvážením situácie. Melanchóliu modlitbou a každodenným prijímaním Eucharistie. Svätostánok bol základným bodom jeho orientácie. Pri kontakte s pacientom spája liečbu tela a duše. Neraz odporúča chorým vyspovedať sa. Umierajúcim pomáha zmieriť sa s Bohom. „Konzultovali ste s mnohými lekármi, nechceli by ste hovoriť aj s Kristom?“ navrhne svetoznámemu tenoristovi Enricovi Carusovi na smrteľnej posteli. Slávny Caruso pokorne prijíma sviatosti zomierajúcich.
„Tvoja láska, Pane, ženie ma k ľuďom,“ poznamená si Moscati do denníka. Uprostred konferencie za účasti lekárskych špičiek náhle umiera profesor Leonardo Bianchi. Nieto pomoci. Kolegovia lekári bezradne stoja v mĺkvom tichu. Moscati volá: „Zavolajte kňaza,“ a hlasno predrieka pri umierajúcom slová ľútosti. Leonardo Bianchi, hoci od Boha vzdialený, ich odovzdane opakuje. Ukázať takýto postoj uprostred zhromaždenia vedcov, z ktorých mnohí zastávali opačný názor, na to bolo treba riadnu dávku odvahy.
Keď mu dohovárajú: „Sotva navštíviš chorého, hneď mu radíš, aby sa vyspovedal a prijal Eucharistiu. To sa predsa nepatrí, veď ty si v odbornom svete medicíny uznávaná kapacita!“ Moscati reaguje jednoducho: „Nad nami stojí Pán Boh. Všetko, čo robíme, sa musí vzťahovať naňho.“
Giuseppe Moscati si môže vďaka svojmu povolaniu nazhromaždiť milióny. Žije však veľmi skromne. Od chudobných nikdy nevezme honorár. Naopak. Sám jemnocitne „postráca“ peniaze v dome chudobného pacienta. Aj od bohatých pacientov žiada len polovicu alebo ešte menej. Peniaze ho akoby zaťažujú. V jeho korešpondencii čítame: „Natoľko ste obdarovali môj dom, že sa premenil na miesto, z ktorého vyteká mlieko a med. Podobné túžby sú mi vzdialené. Prídem osobne, aby som vám poďakoval a aby som veci, ktoré ma zaťažujú a oberajú o pokoj, preniesol do oblasti Božej.“
Nemá len obdivovateľov. Provokujú ho. Pod falošnou zámienkou privolajú Moscatiho k posteli vyzývavej prostitútky. Na intrigu reaguje zložením súkromného sľubu sexuálnej zdržanlivosti. „Čistota,“ hovorí Moscati, „je obrazom našej nesmrteľnosti.“ V jeho denníku sa zachovala nasledujúca spomienka: „Musel som vyšetriť istú ženu, ktorá v mladosti bola mojím ideálom. Ona však o tom nevedela. Kto by si bol myslel, že sa jedného dňa obráti práve na mňa? Pokojne som vykonal prehliadku, bez toho, aby v mojom srdci zaihrala čo len najcitlivejšia struna. Porovnal som jej zdravotný stav so zdravím v jej mladosti. Žena sa ohradila, ako to môžem robiť, keď som ju vraj predtým nepoznal. A ja som odpovedal: ,Nie, nepoznám vás.’ A predsa to nebolo klamstvo. Teraz stála predo mnou cudzia žena. Moje srdce, očistené a zbavené dávnych spomienok, ju videlo už v inom svetle.“
Hrubo ho urážajú. Moscatiho brat Gennaro sa zaoberá myšlienkou zažalovať trúfalcov. „Nechaj to, je to v poriadku, zaslúžim si horšie slová,“ povie Moscati. „Trpieť a byť znevažovaný! Veď svätí opovrhovanie milovali, my si musíme želať to isté.“
Giuseppe Moscati umiera takpovediac „na nohách“ – v čase, keď sa po práci v nemocnici venuje pacientom vo svojej súkromnej ambulancii. Umiera 12. apríla 1927. Má necelých 47 rokov. Svoju smrť predvída. Keď 5. apríla 1927 navštívi chorého rehoľníka, predpovedá mu skoré uzdravenie a povie: „O krátky čas vstanete a budete sláviť svätú omšu. Prvú odslúžite za mňa.“ Tak sa aj stalo. Na druhý deň po smrti G. Moscatiho celebruje páter Casimiro dell’ Addolorato svoju prvú svätú omšu po uzdravení z dlhej choroby za spásu Giuseppeho duše.
Na pohrebe Giuseppeho Moscatiho sa zúčastní veľké množstvo ľudí. Vo Svätom roku 1975 ho pápež Pavol VI. vyhlasuje za blahoslaveného. Počas biskupskej synody o laikoch v roku 1987 ho pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätého.
Zdroje:
http://online.katnoviny.sk/clanok.php?id_cl=5494
http://www.modlitba.sk/htm/zaujem/svatci/svatci_all/jozef_mos.htm
https://dominikani.sk/wp-content/uploads/2021/04/san-giuseppe-moscati-poveri.jpg
