Sviatok: 13. október
* 30.3.1904 Balasar, Portugalsko
† 13.10.1955 Balasar, Portugalsko
Alexandra Maria da Costa, saleziánska spolupracovníčka, sa narodila 30. marca 1904 v Balasare v Portugalsku. Matka ju spolu s jej sestrou Diolindou vychovávala v kresťanskom duchu. Alexandra zostala doma do siedmich rokov. Potom ju poslali do Póvoa do Varzim do služby v rodine jedného stolára, aby mohla navštevovať základnú školu, ktorá v tom čase v Balasare nebola. Po návrate do Balasara pracovala ako roľníčka. Vďaka svojej veľmi živej, vtipnej a citlivej povahe ju často vyhľadávali jej priateľky.
Ako štrnásťročná vyskočila z okna do záhrady pri ich dome, aby si zachránila svoju čistotu pred žiadostivosťou istých ľudí so zlými úmyslami. Po piatich rokoch po tom, čo si pri tomto páde porušila chrbticu, zostala úplne nehybná. To ju donútilo byť na lôžku viac ako tridsať rokov.
Starala sa o ňu jej staršia sestra. Prosila o milosť uzdravenia, ale Mária jej vyprosila inú milosť – aby dokázala prijať utrpenie a vedela ho obetovať za spásu duší. Účasť na saleziánskej charizme v jej trpiteľskej forme, ktorú prežíval aj don Beltrami, don Czartoryski, don Variara a sestra Eusebia, inšpiruje aj Alexandru. Ponúkne sa ako obeť Kristovi za obrátenie hriešnikov a pokoj vo svete: „Nemám žiadny iný cieľ okrem toho, aby som vzdala slávu Bohu a pomohla spasiť duše.“
Štyri roky (1938 – 1942), prekonajúc stav trvalej paralýzy, nezišla z lôžka a 182-krát znovu a znovu každý piatok tri dlhé bolestné hodiny prežívala utrpenie Krista. Žiadala o možnosť zasvätiť svet Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie a Svätý Otec Pius XII. jej ju aj udelil (31. októbra 1942).
Od 27. marca 1942 až do svojej smrti – trinásť rokov a sedem mesiacov – neprijala žiaden nápoj ani iný druh jedla ako každodenné sväté prijímanie. Túto nevysvetliteľnú udalosť vedecky potvrdili rôzni lekári, neraz aj spôsobom, ktorý bol pre Alexandru veľmi ponižujúci. Bola veľkou mystičkou. V spojení s Ježišom vo svätostánkoch po celom svete zažívala extázy a zjavenia.
Pán chcel, aby jej druhým duchovným vodcom bol salezián don Umberto Pasquale, ktorý uchoval jej cenný denník. Alexandra súhlasila a zároveň sa stala saleziánskou spolupracovníčkou. Vravievala: „Cítim veľkú jednotu so saleziánmi a spolupracovníkmi z celého sveta. Koľkokrát upieram svoj pohľad na diplom príslušnosti k spolupracovníkom a v spojení s nimi obetujem svoje bolesti za spásu mladých! Milujem kongregáciu. Milujem ju veľmi a nikdy na ňu nezabudnem ani tu na zemi, ani v nebi.“
Tisícky ľudí prichádzali k jej lôžku, aby sa konfrontovali s jej slovami. Dňa 13. októbra 1955 zomrela v Balasare, kde je aj pochovaná otočená smerom k svätostánku. Prichádzajú ju sem navštíviť zástupy pútnikov.
Za blahoslavenú ju vyhlásil Svätý Otec Ján Pavol II. dňa 25. apríla 2004 v Ríme.
Zdroje: