Jn 6, 41 – 51
„Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba.“
Počas týchto nedieľ sa nám evanjeliami tiahne ako niť obraz chleba. Už tretiu nedeľu za sebou môžeme počúvať o chlebe.
Kristus sám seba nazýva opakovane chlebom. A my, ľudia nového zákona, môžeme vnímať tieto výroky ako priamy odkaz na Eucharistiu a Jeho prítomnosť v nej. Pochopenie daru a obrazu chleba má teda mimoriadny význam pre našu vieru. Bez viery je aj tak veľký poklad akým je Eucharistia, len akousi „oblátkou“. Pozrime sa dnes teda na vieru, ktorá nás uschopňuje vidieť v chlebe Krista.
Viera je dar. Je milosťou, ktorá nám umožňuje odpovedať na dar zjavenia Boha. Práve viera je tou konkrétnou odpoveďou duše na volanie svojho Stvoriteľa a má viesť k láske. Duša by však nedokázala veriť, hádam iba túžiť. Viera je prostriedok, ktorý Boh daruje duši, aby mohla s ním byť, hoci s ním ešte v plnosti nie je. Aby mohla pozerať, hoci nevidí. Aby mohla načúvať, hoci nepočuje. Dar viery je prejavom nežnosti Boha, môže byť jeho odpoveďou na jedno úprimné zastonanie duše, ktorá sa ho snaží nájsť. Dar viery je tak sám o sebe prejavom a dôkazom Božej lásky. Sami od seba nie sme schopní ničoho a už vôbec nie viery. A o tom Kristus dnes hovorí: „Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal.“
A pokračuje ďalej: „Všetkých bude učiť sám Boh“. Pri tomto úryvku by som sa chcela dnes taktiež pozastaviť. Niekedy, keď Kristus vytiahne na nás výrok starého zákona, je to preto, lebo chce do neho vniesť pohľad nového zákona, optiku milosrdenstva a pozmení ho. Dnes však takto nekoná. Výrok prorokov nemení, odvoláva sa naň a rozvíja ho. Istotne, prvý dojem môžeme vnímať tak, že tieto slova boli adresované Kristovým súčasníkom a narážajú priamo na pôsobenie Krista ako bohočloveka na zemi. Ale naozaj ide len o Kristových súčasníkov?
Všetkých vraj bude učiť sám Boh. Teda aj nás, ľudí žijúcich v 21. storočí po Kristovi. Ako teda počuť Otca, ako sa nechať vyučovať samým Bohom, keď Kristus už nežije ako bohočlovek medzi nami? Ak hľadáme Otca, ak sa snažíme úprimne hľadať a rozlišovať jeho hlas, nie je možné, aby sme ho nenašli. Nie pre našu nedokonalosť, práve naopak – napriek našej nedokonalosti a pre dokonalosť lásky Boha, ktorá prichádza na pomoc hľadajúcim. Boha všetci môžeme nachádzať vo svojom vnútri. Svedomie je hlas Boží v človeku, dostali sme ho všetci. Všetkých nás cez svedomie, modlitbu a načúvanie v tichosti môže vyučovať sám Boh. Chceme sa však nechať Ním učiť? Chceme vojsť do ticha, modlitby, načúvať? Ak áno, istotne budeme počuť Jeho hlas. A sám Kristus vraví: „A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne.“ Toto je dôkazom toho, že keď hľadáme úprimne, chceme načúvať vlastnej duši, cez túžbu po Bohu vloženú do každého srdca, musí sa nám dať nájsť, musíme dôjsť k objaveniu Krista.
Neuspokojme sa len s tým, že máme pocit, že sme Krista už našli a žijeme kresťanský život, tak to „máme v suchu“. Kristus nám chce darovať večný život. Opakuje to dnes niekoľkokrát. A keď s niekým máme prežiť toľký čas ako je večnosť, bolo by fajn ho spoznať čo najlepšie už teraz. Sýtenie sa nebeským chlebom – Eucharistou, (ak to berieme naozaj vážne, s celou hĺbkou, ktorú podľa našich schopností a Božej milosti môžeme vnímať, nie iba ako folklór) sa stáva opäť hlasom Boha v nás. Stáva sa Božou prítomnosťou, ktorá nás priťahuje opäť len k Bohu a pozýva k novému, plnšiemu načúvaniu Boha. S týmto novým načúvaním môžem objavovať nové hĺbky a šírky tohto vzťahu s Trojjediným Bohom.
A keď si toto všetko teraz uvedomíme – dar viery a Eucharistie, skúsme sa ešte raz pozrieť na svoj vlastný vzťah k Eucharistii.
Kristus sám o sebe dnes vyhlasuje: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ Hodnotu Eucharistie môžeme objavovať jedine vierou. Skúsme sa dnes sami seba úprimne v hĺbke duše opýtať: „Skutočne (Tvoje meno), veríš v živý chlieb z neba?“ A skúsme sa dnes zamyslieť aj nad tým, či ju naozaj prijímame a adorujeme tak, aby sme si v plnosti našich individuálnych schopnosti pri každom prijatí uvedomovali, koho to v tom kúsku chleba prijímame a akú milosť nám chce svojou prítomnosťou do srdca vlievať? A nech sú naše odpovede na tieto otázky akékoľvek, vezmime ich do modlitby a obetujme Bohu. Či by to už bolo pevné vyznanie našej viery, či vďačnosť, ale aj vtedy, ak by to bolo uznanie našej ľahostajnosti voči Eucharistii, naša ľútosť, či túžba po zmene. Ak to bude úprimné, nemôže to ostať bez odpovede Boha.
Katka H.
Leave a reply