24. septembra 2015: Pápež František sa týmito slovami prihovára kňazom a zasväteným osobám v Katedrále sv. Patrika v New Yorku pri spoločnom slávení vešpier. Prizvukuje dva základné aspekty, ktoré vplývajú na veľkosť a hĺbku zasväteného života – vďačnosť a pracovitosť. Sú to však vlastnosti, ktoré by nemali chýbať ani žiadnemu kresťanovi, ktorý sa snaží nasledovať Krista celým svojím srdcom.
“Dnes s ohľadom na mojich islamských bratov pociťujem dve túžby. Prvou je môj pozdrav, lebo slávia Sviatok obetovania. Chcel by som, aby bol môj pozdrav čo najsrdečnejší. A druhou túžbou je blízkosť v súvislosti s tragédiou, ktorú dnes utrpel ich ľud v Mekke. V tejto chvíli modlitby sa pripájam, a pripájame sa, vo vzývaní Boha, nášho všemohúceho a milosrdného Otca.
Počúvajme Apoštola: «Radujete sa, hoci sa teraz, ak treba, trochu aj rmútite pre rozličné skúšky» (1 Pt 1,6). Tieto slová nám pripomínajú niečo podstatné: naše povolanie máme prežívať v radosti.
Táto nádherná katedrála sv. Patrika, budovaná počas mnohých rokov vďaka obetám toľkých mužov a žien, je symbolom práce generácií amerických kňazov, rehoľníkov a laikov, ktorí prispeli k rozvoju Cirkvi v Spojených štátoch. Nielen na poli vzdelávania mali toľkí kňazi a zasvätené osoby v tejto krajine centrálnu úlohu pri pomoci rodičom poskytnúť vlastným deťom pokrm, ktorý ich sýti pre život! Mnohí tak činili za cenu mimoriadnych obetí a s hrdinskou láskou. Myslím napríklad na sv. Alžbetu Annu Setonovú, spoluzakladateľku prvej bezplatnej katolíckej školy pre dievčatá v Amerike alebo na sv. Jána Neumanna, zakladateľa prvého katolíckeho vzdelávacieho systému v tejto krajine.
Dnes večer, bratia a sestry, som sa prišiel s vami, kňazi, zasvätení a zasvätené modliť za to, aby naše povolanie aj naďalej budovalo veľkú stavbu Božieho kráľovstva v tejto krajine. Viem, že vy, ako kňazi uprostred Božieho ľudu, ste v nedávnej minulosti mnoho trpeli, keď ste znášali hanbu kvôli toľkým bratom, ktorí zranili a pohoršili Cirkev v jej najbezbrannejších deťoch… Slovami Zjavenia sv. apoštola Jána vám hovorím, že vy «prichádzate z veľkého súženia» (porov. Zjv 7,14). Sprevádzam vás v tejto chvíli bolesti a ťažkostí a zároveň ďakujem Bohu za službu, ktorú uskutočňujete sprevádzajúc Boží ľud. S úmyslom pomôcť vám napredovať po ceste vernosti Ježišovi Kristovi, chcel by som vám ponúknuť dve zamyslenia.
Prvé sa vzťahuje na ducha vďačnosti. Radosť mužov a žien, ktorí milujú Boha priťahuje druhých. Kňazi a zasvätené osoby sú povolaní, aby vyžarovali stálu radosť zo svojho povolania. Radosť prýšti z vďačného srdca. Je pravda, že sme veľa dostali, toľko milostí, toľko požehnania, a tešíme sa z toho. Prospeje nám opäť si sprítomniť priebeh nášho života vďaka milosti pamäte. Spomienka na prvé povolanie, spomienka na prejdenú cestu, spomienka na toľké prijaté milosti… a predovšetkým spomienka na stretnutie s Ježišom Kristom v toľkých momentoch počas cesty. Spomínanie s údivom, ktorý v našom srdci vyvoláva stretnutie s Ježišom Kristom. Sestry a bratia, zasvätení a kňazi, treba prosiť o milosť rozpamätať sa, aby sme rástli v duchu vďačnosti. Snáď by sme sa mali spytovať seba samých: Dokážeme spočítať prijaté požehnania alebo sme na ne zabudli?
Druhou oblasťou je duch pracovitosti. Vďačné srdce je spontánne pobádané slúžiť Pánovi a osvojiť si pracovitý životný štýl. Vo chvíli, keď si uvedomíme, koľko nám Boh daroval, sa cesta zriekania seba kvôli práci pre neho a iných, stáva privilegovaným spôsobom odpovede na jeho veľkú lásku
Avšak, ak sme čestní, vieme, ako ľahko môže tento duch veľkorysej obetavosti pohasnúť. Sú dva spôsoby, ako sa to môže stať a oba sú príkladom tej «svetáckej spirituality», ktorá nás oslabuje na našej ceste zasvätených žien a mužov, na ceste služby, a znehodnocuje čaro, úžas z prvého stretnutia s Ježišom Kristom.
Môžeme sa ocitnúť v pasci merať hodnotu našich apoštolských snáh podľa kritéria účinnosti, funkčnosti a vonkajšieho úspechu, ktorý vládne svetu podnikania. Niežeby tieto skutočnosti neboli dôležité! Bola nám zverená veľká zodpovednosť a Boží ľud oprávnene očakáva jej výsledky. No pravá cena nášho apoštolátu sa meria podľa hodnoty, ktorú má v Božích očiach.Vidieť a hodnotiť veci z Božej perspektívy si vyžaduje neprestajný návrat k prvým rokom nášho povolania a tiež, a to netreba ani spomínať, vyžaduje si veľkú pokoru. Kríž nám predkladá odlišný spôsob hodnotenia úspechu, na nás je, aby sme zasievali a Boh vidí ovocie našich námah. Ak sa zavše naše námahy a práca zdajú zbytočné a neprinášajúce ovocie, pripomeňme si, že nasledujeme Ježiša Krista… a jeho život, ľudsky povedané, skončil neúspechom, neúspechom kríža.
Ďalšie nebezpečenstvo prichádza, keď sme žiarliví na náš voľný čas, keď si myslíme, že obklopenie sa svetským pohodlím nám pomôže lepšie slúžiť. Problém tohto spôsobu uvažovania spočíva v tom, že môže pridusiť silu každodenného Božieho volania k obráteniu a ku stretnutiu s ním. Pomaly, ale isto umenší nášho ducha obety, nášho ducha zriekania sa a pracovitosti. A tiež nás vzdiali od ľudí, ktorí trpia hmotnou chudobou a sú nútení prinášať väčšie obety ako my, bez toho, aby boli zasvätenými.
Oddych je nutnosť, sú ním aj chvíle voľného času a osobného obohatenia, ale musíme sa naučiť ako oddychovať, spôsobom, ktorý prehĺbi našu túžbu veľkoryso slúžiť. Blízkosť chudobných, utečencov, migrantov, chorých a využívaných, seniorov, ktorí trpia samotou, väzňov a toľkých Božích chudákov nás naučí iný druh odpočinku, kresťanskejší a veľkodušnejší.
Vďačnosť a pracovitosť sú dva stĺpy duchovného života, o ktoré som sa chcel dnes večer podeliť s vami, kňazi, rehoľníčky a rehoľníci. Ďakujem vám za modlitby a za prácu, za každodenné obety, ktoré prinášate na rôznorodých poliach vášho apoštolátu. Mnohé z nich pozná iba Boh, no prinášajú veľa ovocia do života Cirkvi.
Chcel by som osobitným spôsobom vyjadriť môj obdiv a moju vďaku rehoľným sestrám Spojených štátov. Čím by bola Cirkev bez vás? Silné ženy, bojovníčky, s tým duchom odvahy, ktorý vás stavia do poprednej línie ohlasovania evanjelia. Vám, rehoľníčky, sestry a matky tohto ľudu, chcem povedať «vďaka», «velikánska vďaka»… a tiež vám povedať, že vás mám veľmi rád.
Viem, že mnohí z vás sú v prvých líniách vzhľadom na výzvy adaptovania sa vzhľadom na meniacu sa pastoračnú situáciu. Ako sv. Peter, prosím vás, aby ste pred každou skúškou, ktorej treba čeliť, nestratili pokoj a odpovedali tak ako Kristus: poďakoval sa Otcovi, vzal svoj kríž a hľadel vpred.
Drahí bratia a sestry, o chvíľu, o niekoľko minút, zaspievame Magnifikat. Vložme do rúk Panny Márie dielo, ktoré nám bolo zverené, pripojme sa k nej v ďakovaní Pánovi za veľké veci, ktoré urobil a ešte urobí nám a všetkým, ktorým máme výsadu slúžiť. Nech sa tak stane.”
zdroj: www.zasvatenyzivot.sk
Photo by Ágatha Depiné on Unsplash