Jn 17, 11b – 19
„Aby boli jedno ako my.“
Úryvok Evanjelia , ktorý dnes čítame, pochádza z Ježišovej veľkňazskej modlitby. Na základe Písma vieme, že počas svojho účinkovania Kristus často odchádza modliť sa do ústrania. Zanecháva svojich učeníkov, davy poslucháčov a odchádza modliť sa do ticha a samoty. V súkromí, tichu, dôvernosti tráviť čas, je so svojím Otcom. Hoci o svojom prežívaní modlitby nehovorí, keď sa ho apoštoli pýtajú, ako sa majú modliť, naučí ich to. Vďaka ich túžbe po modlitbe dostáva celé ľudstvo ako dar modlitbu Pána – „Otče náš“. A vďaka osloveniu „Abba“, ktoré Kristus v tejto modlitbe používa, môžeme tušiť, že toto oslovenie zrkadlí veľkú dôvernosť, ktorá je medzi Bohom Otcom a Synom.
Ale to, čo čítame dnes je úplne iná šálka kávy. Treba si uvedomiť kontext, v ktorom sa dnešný úryvok nachádza. Sme vo večeradle, Kristus pomaly napĺňa „svoju misiu“ na tomto svete. Už ukončil svoje verejné účinkovanie trvajúce posledné tri roky, kedy verejne účinkoval a odovzdával radostnú zvesť Evanjelia, robil zázraky, rozprával s ľuďmi. Teraz, hoci v úzkom kruhu najbližších, ale s odkazom pre celé ľudstvo, akoby celá jeho štedrosť a láska graduje a dej naberá rýchly spád. S učeníkmi je veľkonočného baránka. Práve nám daroval sviatosť Eucharistie, ustanovil kňazstvo, dal prikázanie lásky, predniesol rozlúčkovú reč, zradca už bol označený, vyšiel do tmy a už sa pripravuje Kristovo zajatie. V tme a tichu noci akoby vonku besnilo a čakalo na Neho všetko zlo sveta. Toto ho však nezastavuje. Na pozadí toho všetkého, na pozadí všetkých našich hriechov, graduje aj Božia láska k nám. Kristus neprestáva vo svojom obdarovávaní. Naopak,chce dávať ešte viac. Vedomý si všetkého vpúšťa hriešneho človeka, vtedy učeníkov, teraz i mňa, moje obyčajné, nedokonalé, hriešne človečenstvo do Jeho intimity s Otcom. Vpúšťa nás do Jeho modlitby, ktorú prednáša nahlas. Teraz nie je v súkromí a samote, je obklopení ľuďmi a modlí sa, hovorí s Otcom tak, aby ho učeníci počuli. Odchyľuje nám dvere do Jeho jednoty s Otcom, do ich dôverného dialógu. Uvedomujeme si, do akej hĺbky vzťahu, do akej lásky nás vpúšťa? A z akej lásky nás do tejto dôvernosti vnára?
Ak je Eucharistia nebeským chlebom, ak je dar kňazstva sprítomnením Krista, ak príkaz lásky návodom, ako ísť k nebu, tak táto Kristova modlitba vyslovená nahlas musí byť pozvaním do účasti na Božej dôvernosti, jednote Božskej Trojice a na hĺbke Božej lásky.
Hoci text, ktorý dnes máme pred sebou je Ježišovou modlitbou za apoštolov, myslím, že sa ním môžeme nechať inšpirovať aj do našich životov. Kristus sa modlí: „Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje.“ Nie sme síce apoštoli vyvolení Kristom v historických udalostiach dejín. Ale sme pokrstení. A Kristus hovorí ďalej: „No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa,..“ Teda tým myslí na všetkých, ktorí uverili skrze apoštolskú cirkev vo všetkých dobách, teda myslí aj na súčasných veriacich, aj bytostne na mňa.
Aj keď sme takto uistení o svojej identite Božích synov a dcér, neznamená to žiť život „výsad“ v zmysle vnímania sveta. Práve naopak. Život viery zakorenený v Kristovi treba žiť vo svete. Veľmi silná je Kristova modlitba ďalej: „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta….“
Taktiež sa to vzťahuje na každého osobne: „Neprosím, aby si …. (meno) vzal zo sveta, ale aby si ho/ju ochránil pred Zlým. Nie je zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ho/ju pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ….. (meno) poslal do sveta…. „ Kristus neprosí pre nás o oslobodenie z našich mikrosvetov, krížov, z našich problémov, ktoré máme v práci, škole, rodine, vo vzťahoch,.. Neprosí o to, aby nám boli naše kríže odobraté. Ale prosí o to, aby sme v tom všetkom boli ochránení pred Zlým s veľkým „Z“. On nás doslova posiela do sveta. Do toho nášho konkrétneho sveta. A hoci to môže v bolesti našich krížov vyznievať kruto, ľahostajne až tvrdo zo strany samotného Boha, opak je pravdou. Kristus túži, aby sme boli posvätení Božím slovom, pravdou tam, kde sme. A čo je pravda? Boh sám v sebe je Pravdou a všetko, čo vychádza z Boha musí byť teda pravdivé. Boh nás chce posväcovať a pozýva nás do vzájomnej jednoty tak medzi sebou navzájom ako aj do jednoty s Ním.
A neostáva pri slovách, ale jeho láska a túžba po posvätení človeka sa prejavuje veľmi konkrétne a činne v zoslaní Ducha Svätého. Ako nás učí Cirkev, Duch Sv. je ten, ktorý vychádza z Otca i Syna, preto musí byť pravdivý. Tieto dni sa pripravujeme na sviatok Turíc. Skúsme sa vnoriť do Kristovej veľkňazskej modlitby, v uvedomení si všetkých darov dnešného Evanjelia – veľkosti Božej lásky, ktorá sa prejavuje v tom, že sme sa stali Božími deťmi, že nás Kristus vpúšťa do svojej intimity s Otcom, že túži po našom posvätení v našich životoch. Skúsme otvárať svoje modlitbe a prosiť o dary Ducha Sv. do žitia našich životov a mikrosvetov, do ktorých nás Boh posiela.
Katka H.