Mk 3, 20 – 35
„Lebo kto plní Božiu vôľu je môj brat, i moja sestra, i matka.“
Text, ktorý ponúka dnešné evanjelium isto nezodpovedá „sladkým, zbožným, romantickým, či filmovým“ stvárneniam Krista. Často v týchto ružových zobrazeniach môžeme Krista pozorovať ako jemného, nevýrazného dobráka, ktorý síce púta davy a hovorí o láske, no práve davom sa nechá ukrižovať bez náznaku sebaobrany.
Nehovorím, že Kristus nie je dobrák, či naopak, že je iba tvrdým sudcom. To nie. Chcem upozorniť na jeho ráznosť a pevnosť (nie iba v dnešnom úryvku), ktorá nevylučuje, ale dosvedčuje Jeho lásku a dobrotu k nám. Robí to však v inej ako romantickej podobe – v tej zrelšej a vyššej, v tej dokonalej.
Páči sa mi Kristova priamosť. Hovorí o neodpustiteľných hriechoch. Hoci Božie milosrdenstvo je nesmierne veľké, na rovinu nám Kristus hovorí o hriechoch, ktoré sa neodpúšťajú naveky. Kristus, u ktorého sme si zvykli, že tí, čo prosia uzdraviť a oslobodiť od fyzických chorôb, často dostávajú viac ako prosili. Kristus nelieči len telo, ale rovno aj dušu – odpúšťa hriechy, prijíma mýtnikov a hriešnikov, obklopuje sa outsidermi, dokonca na kríži prisľubuje kajúcemu lotrovi raj… Áno, Kristus je milosrdný! Ale zrazu ten milosrdný Kristus povie: “Kto by sa však rúhal Duchu Sv., tomu sa neodpúšťa, ale je vinný večným hriechom.“ Kde sa podelo Jeho milosrdenstvo? Musíme sami sebe pripomenúť a uvedomiť si, že hriechy proti Duchu Sv. sú také, ktoré vlastne nedovolia pôsobiť Božej milosti. Odmietajú ju v rôznych podobách. Božie milosrdenstvo nechce násilne vstupovať tam, kde je nevítané, odmietané. Ak by vstupovalo násilím, proti našej vôli, nebolo by Milosrdenstvom, strácalo by svoju podstatu, stávalo by sa diktatúrou. Boh seba a svoje milosrdenstvo nechal dobrovoľne obmedziť ľudskou slobodou a teda aj ľudským odmietnutím Božej milosti.
Dnešné Evanjelium môže na nás pôsobiť až tvrdo a kruto, vyvolávať v nás dojem zatvorených dverí neba. I tak je tento text stále prejavom lásky, lebo je varovaním pred odmietnutím Božej milosti a tým, ako nestratiť večnosť.
Ako čítame ďalej, Kristus nám ponúka ešte„vyšší level milosti“. Pozýva nás do dôverného, rodinného vzťahu. Pokrvného, až takého, aký ma matka so svojím dieťaťom. Dáva konkrétny recept a návod pre to, ako byť v Božej blízkosti – plniť Božiu vôľu: „.. kto plní Božiu vôľu je môj brat, i moja sestra, i matka.“
Ako jednoducho to znie – plniť Božiu vôľu. Niekedy vôbec nie je ťažké Božiu vôľu rozoznávať.Občas je ťažké Božiu vôľu chcieť vnímať a počúvať, napriek tomu, že jej hlas je celkom zreteľný. Ale takmer stále je nenormálne ťažké Božiu vôľu žiť. Najmä ak je iná, ako tá moja – čo v drvivej väčšine je. Najmä ak znamená ísť cestou bolesti a zriekania sa samého seba – čo je zväčša jej podstatou. Najmä ak neponúka viditeľný a dosiahnuteľný happyend – takmer nikdy nie je na nej vidieť na krok vpred, musí stačiť viera. Dnes Kristus dáva prisľúbenie Božej blízkosti tým, ktorí touto neľahkou cestou kráčajú. Blízkosť, ktorá je niekedy aj citeľná. Omnoho častejšie je však pocit blízkosti zastretý hlbokou bolesťou. Ostáva len suché uvedomovanie si toho, že kráčanie po púšti je Božou vôľou, preto garantuje aj Božiu blízkosť. Hoci nepocitovanú, nevnímateľnú, ale prítomnú. Takú tesnú blízkosť, akú žijú pokrvní príbuzní. Takú tesnú blízkosť akú žije matka so svojím dieťaťom, ktoré nosí vo svojom tele.
Samozrejme, najdokonalejším príkladom naplnenia tohto poslania plnenia Božej vôle je P. Mária. Ale čo my? Čo ja? Čo chcem ja? Stačí mi uspokojiť sa s tým, že sám sebe nezabuchnem dvere Milosrdenstva? Alebo chcem viac? Ak chcem viac, čo viac chcem? Akú intenzívnu Božiu blízkosť? S čím sa uspokojím ja?
Nech nám Pán daruje múdrosť i pokoru, aby sme si sami pred sebou dokázali úprimne zodpovedať tieto otázky. A v pokore priznali svoju slabosť pred Bohom. Aby sme dokázali prosiť o túžbu a silu žiť podľa Božej vôle, o Božiu milosť. Aby sme ju neodmietali, ale v pokore o ňu prosili. Lebo bez Božej milosti sme ničím. Ale so srdcom pokorným, závislým na Bohu a pripraveným prijímať Boha a jeho milosť, sa môžeme stávať Kristovým bratom, sestrou i matkou.
Katka H.