„Za koho ma pokladajú ľudia?“
Dnes nás evanjeliový úryvok vpúšťa akoby do zákulisia Ježišovho účinkovania. Dialóg, ktorý čítame sa neodohráva ako verejná reč pred davom. Je to rozhovor, ktorý vzniká „cestou“, pri putovaní, v súkromí, medzi Kristom a jeho učeníkmi. Evanjelista nás tým doslova vpúšťa za oponu, ale nie iba ako bulvár, aby nám podal „pikošky zo zákulisia“. Istotne, dialógov bolo počas putovania nespočetne veľa. Ak sa však tento dostáva do kníh, ktoré sú inšpirované Duchom Svätým, zákonite musí mať mimoriadny význam pre formovanie nášho srdca a našej viery. Poďme sa teda spolu nad výnimočnosťou tohto dialógu zamyslieť a hľadať jeho hodnotu a hĺbku pre náš život a našu vieru. Vykročme pomyselne aj my na túto cestu s Kristom, chvíľku s Ním v tichosti srdca a modlitby putujme.
Kristus začína dialóg nenápadne, akoby zisťoval pletky alebo sa snažil zistiť, aké renomé si už vybudoval medzi ľuďmi svojím verejným účinkovaním. Tak padá otázka na apoštolov: „Za koho ma pokladajú ľudia?“
Apoštoli, ako správni „učni“ majú mienku Kristovho publika zmapovanú celkom presne a dokážu ju odprezentovať svojmu učiteľovi veľmi konkrétne: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za jedného z prorokov.“ Možno aj my sami by sme vedeli bleskovo zareagovať na túto otázku. Za koho považujú ľudia v našom okolí Krista? Ako sa správajú a prejavujú svoj postoj k nemu? Bez ohľadu na to, čo by sme povedali, Kristovi táto odpoveď nestačí. Akoby názor ľudí dáva bokom a pýta sa ďalej: „A za koho ma pokladáte vy?“ Nasleduje nádherné vyznanie Petra, v ktorom vyzná, že Kristus je Mesiáš. Evanjelista Matúš opisuje tento dialóg obšírnejšie a hovorí aj o označení Petra za skalu.
Kristova otázka je aktuálna aj dnes. A jeho postoj sa nemení ani teraz. Odpovede iných akoby ho práve teraz nezaujímali. Nezáleží, za koho ho pokladajú ľudia, dokonca teraz nejde ani o Petra a jeho vyznanie,…. Teraz záleží iba na Tebe. Tú istú otázku dnes Kristus kladie Tebe: „A za koho ma pokladáš Ty, (meno)?“ Čo mu chceš povedať dnes Ty? Možno Tvoje vyznanie nebude tak dôležité, aby vstúpilo do Evanjelií ako vyznanie prvého pápeža. No pre Krista bude mať originálnu hodnotu lásky duše, ktorá odpovedá na jeho lásku. To robí Tvoje vyznanie v Božích očiach krásne, neopakovateľné, vzácne. A Tebe samému pomáha rásť vo vzťahu ku Kristovi, rásť vo viere.
Kristove srdce isto potešuje odpoveď Tvojho úprimného vyznania. No táto otázka je položená hlavne kvôli nám samým. Aby sme my sami vošli do svojho vnútra, aby sme sami pred sebou vyznali náš vzťah k Nemu. Nie On to chce počuť, my to potrebujeme vyznať. Potrebujeme, aby sme si náš vzťah k Nemu uvedomili, boli zaň vďační a umožnili mu rásť.
Ako čítame ďalej, Kristus hovorí o svojom budúcom utrpení. Peter, ale istotne aj ostatní učeníci mali vo svojich srdciach pevne ukotvenú predstavu o Mesiášovi ako o politickom vodcovi. Preto sa nemôžeme diviť, že predpoveď utrpenia a usmrtenia Mesiáša absolútne nezapadala do koncepcie predstáv politického prebratia moci. Zazlievame Petrovi toto odhováranie? Nemali by sme, lebo sme rovnakí.
Po tom, ako sme odpovedali na Kristovu výzvu vyznať, kým je pre nás osobne, poďme ďalej aj v konfrontácií s našimi očakávaniami. K akým očakávaniam na Boha nás privádza to naše vlastné vyznanie Kristovho miesta v našom živote? Čakáme bezpečie, ochranu, zdravie, peniaze, prácu, úspech, spoločenské postavenie,….. ??? čokoľvek… Naozaj nemáme žiadne očakávania od Boha, ktoré súvisia s tým, aké miesto mu v našom srdci udeľujeme? Máme ich asi všetci. Boh vie, že nie sme schopní čistej lásky – milovať Boha iba pre neho. Nemať očakávania a len sa pokorne podrobovať Božej vôli. My sa tomu musíme učiť celý život. Áno, mali by sme dôverovať Bohu vo všetkých našich starostiach. No týmto chcem poukázať skôr na to, že by sme mali našu vieru i lásku voči Bohu očisťovať, alebo sa o to aspoň pokúšať. Kiež by naša láska bola nezaťaženou od našich očakávaní.
Evanjelista dnes ukončuje svoje rozprávanie o tom, že kto si chce zachrániť život stratí ho. No kto ho stratí pre neho, získa ho. A práve to je návod, ako to v bežnom živote žiť. Naše očakávania od Boha sú vlastne našimi predstavami o našom živote a vzťahoch. Len tým, že sa svojho života budeme vzdávať cez vzdávanie sa našich predstáv o ňom, v nás očisťuje lásku a privádza nás bližšie ku Kristovi. A dokonalá, naplnená blízkosť Boha, je vlastne nebo. Nuž, strácať svoje predstavy o živote je vlastne cesta k nebu.
Skúsme sa dnes na chvíľku stíšiť a v modlitbe, vojsť do zákulisia našej vlastnej duše a pokúsme sa Bohu aj sami sebe odpovedať na otázku „Za Koho ma pokladáš Ty, (meno)?“ A tiež skúsme Bohu povedať o našich očakávaniach, ktoré na Neho máme. Skúmajme, či sú naozaj v súlade s Božím plánom alebo nám len bránia v napredovaní a mali by sme ich teda z našej cesty života vyhodiť ako prekážku. A to vôbec nie je jednoduché. Nech je preto Božia milosť s nami.
Katka H.