Mk9, 30 – 37
„Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma.“
Téma dnešnej nedele je veľkolepá – prvenstvo. Všetci túžime po úspechu, po prvenstve v jeho najrôznejších podobách. Čo si budeme nahovárať? Je to ľudské. Všimnime si deti a ich hru. Hrajú sa niekedy na porazených, na posledných? Všetci chcú byť šampiónmi. V čom sme my dospelí iní? Akurát v prejave našej túžby a v tom, že už máme schopnosť s touto túžbou v sebe pracovať. Chceme byť víťazmi v hádkach, v kariére, v uznaní, v podriadení si druhého, v dokázaní svojej sily, či pravdy, ale aj v uznaní za službu, či vo veciach viery a náboženského života,…..
Ani apoštoli neboli iní ako my. Rovnako túžili po prvenstve. Kristus pozná ich, aj naše srdcia, chápe naše človečenstvo. Nekarhá ich za ich prirodzenosť, ale povznáša ju k vyšším cieľom. Z primitívnej túžby po egoistickom prvenstve robí prostriedok pre niečo vznešenejšie, pre lásku. Takto dáva priamu odpoveď na ich túžbu: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.“
Zároveň postaví doprostred dieťa, ktorému sa má dostať takého prijatia a postavenia, ktoré je hodné samotného Krista, samotného Boha Otca. Nuž a tu by sa mohli ozvať rodičia a všetci, ktorí sa o deti starajú, že Kristus asi nevie, o čom hovorí.
Totiž, všetci dospelí zo skúsenosti vedia, že v živote rodiny a jej praktického fungovania nie je dieťa vôbec v službe. Bez nádychu irónie, či narážok na rozmaznané deti, si musíme priamo povedať, že malé dieťa v rodine a jeho slabosť, zraniteľnosť, „organizuje“ všetkých ostatným členov, ktorí sa mu podriaďujú a prispôsobujú. Neslúži vôbec. Naopak, službu si vyžaduje.
Ako to Kristus s tou službou myslí? Najprv povzbudzuje k prvenstvu cez službu a v zapätí vyzdvihne neslúžiace, ba ešte službu potrebujúce dieťa? Prečo práve dieťaťu patrí prvenstvo?
Uvedomme si, že dieťa je krehké, je bezbranné, zraniteľné, slabé, neschopné samostatného života bez starostlivosti dospelých. Všetci sme citliví na všetko, čo sa týka detí. O čo viac, ak ide o dieťa trpiace, zranené. A ako reagujeme, keď ide o naše dieťa? Dieťa nie je v centre Kristovho prejavu preto, aby slúžilo, ale práve preto, že nie je schopné služby. Nemôže sa zaslúžiť o pozornosť, uznanie, cez prvenstvo v službe. Veď sa nemôže postarať ani samo o seba. A práve pre túto jeho slabosť, ho Kristus stavia na popredné miesto.
Áno, Kristove slová sú priamo o prijatí nového života, sú o prijatí maličkých človiečikov do našich rodín, spoločnosti i sŕdc. Ale naozaj vidíme za obrazom dieťaťa len ľudskú bytosť v prvých rokoch života a biologického vývoja? Kristus síce nabáda k službe, ktorá je cestou k prvenstvu, ale pre tých, čo sú schopní slúžiť. Pamätajme však, že kladie doprostred tých, ktorí schopní slúžiť nie sú, ba sú na službu iných až odkázaní.
Toto je jeden z prenádherných prejavov Božieho Milosrdenstva! Povýšiť tých, ktorí sa službou a námahou ponižujú, stávajú až sluhami v službách lásky, hoci často v obyčajnosti a skrytosti bežného života. A rovnako pozdvihnúť na rovnakú úroveň, dať dôstojnosť aj tým, ktorí konkrétnej služby nie sú schopní.
Ak otvoríme oči srdca, môžeme si uvedomiť, že na stranu maličkých sa pridávajú aj biologickí a vekovo dospelí jedinci. Neschopní slúžiť pre ich zranenia duše, pre ich zraniteľnosť tela, pre ich slabosť, hriechy, či utrpenie najrôznejšieho druhu – psychické, telesné i duchovné. Takých, o ktorých sa treba postarať, nemusí to byť hneď materiálne. Postarať sa pohľadom, všimnutím, vypočutím, odpustením…. Zamyslime sa, koľko maličkých máme hneď vo svojom okolí, vo svojej rodine, vo svojich priateľstvách? Ak sa dobre obzrieme, zistíme, že každý v našom okolí nosí v sebe srdce zraneného a slabého dieťaťa. Poslúžme tým deťom službou lásky, ktorú potrebujú. Prenesme si všetko to, čo si predstavujeme v pojme „starostlivosť o malé dieťa“ do duchovného sveta a aplikujme to na starostlivosť o tieto „deti“. Hoci je to niekedy určite ťažšie ako s pokojom zvládnuť detský truc.
A istotne aj my sami sa v niektorých situáciách života cítime maličkí. Pamätajme vtedy, že vo viere nepotrebujeme výkon. Že služba, hoci je hodná odmeny, nie je podmienkou Božej lásky k nám. Že aj keď sme zranení a odkázaní na službu a lásku iných, v Kristových očiach nás to nedegraduje. Naopak! Práve cez našu slabosť nás Kristus doslova objíma ako objal dieťa v dnešnom evanjeliu. A v láske nás stavia doslova doprostred záujmu celého spoločenstva.
Všetci máme nárok na prvenstvo podľa Božej lásky a Božieho milosrdenstva – potrebujeme byť milosrdní a milosrdenstvo aj prijímať, milovať a aj prijať to, že sme milovanými. To môže byť posolstvom dnešnej nedele.
Katka H.