Lk 1, 1-4; 4, 14-21
„Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. …“
Všimli ste si súradnice dnešného úryvku? Aj keď po vypočutí, alebo prečítaní si textu na nás príbeh pôsobí pomerne celistvo, je trošku rozkúskovaný. Po úvodných štyroch veršoch z Lukášovho evanjelia preskakujeme rovno do stredu štvrtej kapitoly. Čo tam chýba? A prečo?
Pravdupovediac, netuším, prečo je dnešný úryvok štylizovaný práve takto a istotne to má svoj hlboký zmysel a význam, o ktorom nepochybujem. Avšak, vo mne chýbajúce kapitoly vzbudili zvedavosť pozrieť sa, čo v nich je.
Ako sme počuli, evanjelista v úvode vyjadruje svoju starostlivosť o duchovné dobro Teofila. Aby vedel, do akého učenia a viery ho zasvätili.
V nasledujúcich chýbajúcich kapitolách môžeme veľmi podrobne čítať o Jánovi Krstiteľovi, zvestovaní a narodení Krista, o jeho rodokmeni. Text pokračuje krstom v Jordáne, po ktorom odchádza Ježiš na púšť a tam je pokúšaný. Mesiášom bol stále, vo všetkých týchto udalostiach. Ostáva však skrytý, nenápadný. Po návrate z púšte začína svoje účinkovanie v synagóge, kde vzťahuje prorocké slová Izaiáša o Mesiášovi na seba. Dáva sa jasne a verejne poznať.
Pozrime sa na obyčajný ľudský život. Aj my máme svoju osobnú históriu, svoju rodinu, korene, rodinné aj osobné dejiny. Mesiáš ich pozná a od počiatku je v nich prítomný, hoci možno v tichosti a nenápadnosti. Aj my prechádzame vo svojom živote púšťou ticha, opustenosti, samoty aj pokúšaniami. Vtedy sa nám Boh často zdá neprítomný, alebo možno až neexistujúci. A my by sme tieto kapitoly nášho života najradšej chceli preskočiť. Ale aj Mesiáš prijatím ľudskej prirodzenosti nimi prešiel. Vzal na seba telo a s ním v pokore prijal aj všetky stupne ľudského vývoja v psychickom aj fyzickom zmysle. Keď tým prešiel Kristus, je príkladom a návodom pre nás, že v pokore máme prijímať všetku našu osobnú históriu, hoci je to niekedy naozaj ťažké.
Opakom ťažkých chvíľ sú udalosti v duchovnom živote, kedy máme pocit, že Boh sa nám dáva poznať celkom jasne a zreteľne. Zjavuje sa nám takým spôsobom, ktorému my rozumieme tak, ako rozumeli Židia starozákonným zvitkom. Toto je prípad dnešného úryvku.
Kristus dnes Židom aj nám číta: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“
Asi si povieme, že to nemusí mať veľa spoločného s nami, s našou históriou ani súčasným životom. Možno netrpíme hladom, nie sme uväznení ani nemusíme byť slepcami. Na prvý pohľad…. Ale, mnohí sme chudobní na lásku, na opateru, na pozornosť,….a túžime po dobrej zvesti. Mnohí sme slepí, keď nevidíme nádej a východisko zo svojich problémov, či bolestí. A napokon, mnohí sme uväznení v hriechoch, či zraneniach,… a túžime po slobode. Chceli by sme zažiť Pánov milostivý rok.
A Pánov milostivý rok by mal znamenať milostivý presne podľa našich očakávaní. Tak, ako Židia čakali Mesiáša, ktorý bude doslova oslobodzovať zajatých. Kristus, ako Boží Syn prísľub dodržal. Daroval slobodu, svetlo a evanjelium celému ľudskému pokoleniu, ale úplne iným spôsobom. No keďže očakávania mnohých neboli naplnené, Krista na zemi neprijali. A čo urobíme dnes my?
Neviem, čo v dnešnom úryvku znamená Kristovo zjavenie seba samého pre Teba a Tvoju históriu. Avšak dnes opäť počujeme tak, ako ľudia v synagóge, priamo od ambónu, že Kristus ohlasuje Pánov milostivý rok. Neohlasuje, že odstráni všetky Tvoje rodinné, finančné, pracovné, študijné, vzťahové… a neviem aké problémy podľa Tvojich predstáv a očakávaní. Ale istotne dostaneme viac, hoci to možno ani nebudeme vedieť oceniť. Teraz je na nás, či budeme riskovať, uveríme a vzbudíme si dôveru v Ježiša – Mesiáša, alebo pôjdeme cestou tých, ktorí sa na ňom pohoršili.
Všimli ste si súradnice dnešného úryvku? Aj keď po vypočutí, alebo prečítaní si textu na nás príbeh pôsobí pomerne celistvo, je trošku rozkúskovaný. Po úvodných štyroch veršoch z Lukášovho evanjelia preskakujeme rovno do stredu štvrtej kapitoly. Čo tam chýba? A prečo?
Pravdupovediac, netuším, prečo je dnešný úryvok štylizovaný práve takto a istotne to má svoj hlboký zmysel a význam, o ktorom nepochybujem. Avšak, vo mne chýbajúce kapitoly vzbudili zvedavosť pozrieť sa, čo v nich je.
Ako sme počuli, evanjelista v úvode vyjadruje svoju starostlivosť o duchovné dobro Teofila. Aby vedel, do akého učenia a viery ho zasvätili.
V nasledujúcich chýbajúcich kapitolách môžeme veľmi podrobne čítať o Jánovi Krstiteľovi, zvestovaní a narodení Krista, o jeho rodokmeni. Text pokračuje krstom v Jordáne, po ktorom odchádza Ježiš na púšť a tam je pokúšaný. Mesiášom bol stále, vo všetkých týchto udalostiach. Ostáva však skrytý, nenápadný. Po návrate z púšte začína svoje účinkovanie v synagóge, kde vzťahuje prorocké slová Izaiáša o Mesiášovi na seba. Dáva sa jasne a verejne poznať.
Pozrime sa na obyčajný ľudský život. Aj my máme svoju osobnú históriu, svoju rodinu, korene, rodinné aj osobné dejiny. Mesiáš ich pozná a od počiatku je v nich prítomný, hoci možno v tichosti a nenápadnosti. Aj my prechádzame vo svojom živote púšťou ticha, opustenosti, samoty aj pokúšaniami. Vtedy sa nám Boh často zdá neprítomný, alebo možno až neexistujúci. A my by sme tieto kapitoly nášho života najradšej chceli preskočiť. Ale aj Mesiáš prijatím ľudskej prirodzenosti nimi prešiel. Vzal na seba telo a s ním v pokore prijal aj všetky stupne ľudského vývoja v psychickom aj fyzickom zmysle. Keď tým prešiel Kristus, je príkladom a návodom pre nás, že v pokore máme prijímať všetku našu osobnú históriu, hoci je to niekedy naozaj ťažké.
Opakom ťažkých chvíľ sú udalosti v duchovnom živote, kedy máme pocit, že Boh sa nám dáva poznať celkom jasne a zreteľne. Zjavuje sa nám takým spôsobom, ktorému my rozumieme tak, ako rozumeli Židia starozákonným zvitkom. Toto je prípad dnešného úryvku.
Kristus dnes Židom aj nám číta: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“
Asi si povieme, že to nemusí mať veľa spoločného s nami, s našou históriou ani súčasným životom. Možno netrpíme hladom, nie sme uväznení ani nemusíme byť slepcami. Na prvý pohľad…. Ale, mnohí sme chudobní na lásku, na opateru, na pozornosť,….a túžime po dobrej zvesti. Mnohí sme slepí, keď nevidíme nádej a východisko zo svojich problémov, či bolestí. A napokon, mnohí sme uväznení v hriechoch, či zraneniach,… a túžime po slobode. Chceli by sme zažiť Pánov milostivý rok.
A Pánov milostivý rok by mal znamenať milostivý presne podľa našich očakávaní. Tak, ako Židia čakali Mesiáša, ktorý bude doslova oslobodzovať zajatých. Kristus, ako Boží Syn prísľub dodržal. Daroval slobodu, svetlo a evanjelium celému ľudskému pokoleniu, ale úplne iným spôsobom. No keďže očakávania mnohých neboli naplnené, Krista na zemi neprijali. A čo urobíme dnes my?
Neviem, čo v dnešnom úryvku znamená Kristovo zjavenie seba samého pre Teba a Tvoju históriu. Avšak dnes opäť počujeme tak, ako ľudia v synagóge, priamo od ambónu, že Kristus ohlasuje Pánov milostivý rok. Neohlasuje, že odstráni všetky Tvoje rodinné, finančné, pracovné, študijné, vzťahové… a neviem aké problémy podľa Tvojich predstáv a očakávaní. Ale istotne dostaneme viac, hoci to možno ani nebudeme vedieť oceniť. Teraz je na nás, či budeme riskovať, uveríme a vzbudíme si dôveru v Ježiša – Mesiáša, alebo pôjdeme cestou tých, ktorí sa na ňom pohoršili.
Prajem Vám i sebe, aby sme mali odvahu prijať Krista ako Mesiáša, hoci jeho slovám celkom nerozumieme a hoci nekoná podľa našich predstáv a očakávaní.
Katka H.