Lk 4, 21-30
„Vstali, vyhnali ho z mesta…“
Môže Boh sklamať? Myslím, že nie. Prečo? Lebo je Bohom. Je vševediaci, všemohúci, neomylný, je láskou a milosrdenstvom… Ale napriek tomu, že Boh sklamať nemôže, my môžeme byť sklamaní z Boha. Možno to znie smiešne, ale niekedy vo svojej pýche alebo vo svojich zraneniach vytvárame falošnú a skrytú predstavu o tom, že máme právo mať očakávania na Boha a Boh má povinnosť ich naplniť. Vo väčšej, či menšej miere, vedome alebo nevedome, to robíme všetci. Sklamaní z Božieho syna boli aj jeho krajania. A keby len sklamaní…. ale aj nahnevaní.
Dnešné udalosti priamo nadväzujú na čítanie z minulej nedele, kedy sa Kristus prostredníctvom čítania z Izaiáša predstavil ako Mesiáš.
V dnešných udalostiach, povedzme si rovno – Kristus svoje publikum priam provokoval. Ťukal na také struny duše židovského obecenstva, ktoré pri jeho rečiach nemohli ostať nerozozvučané. Dajme bokom ich hnev, veď aj nás by na ich mieste iste dvihlo zo stoličky. Majme pochopenie.Veď, čakali zázraky, čakali milé slová, čakali…. ktovie čo… a boli sklamaní. Boli sklamaní z Boha. A v sústredení sa na svoj hnev, sklamanie a rozčarovanie, že neprišli žiadne veľké udalosti, v zameraní špekulácií o tom, či môže tesárov syn viesť také reči,…. unikla im jedna veľmi podstatná vec – a to, že majú medzi sebou Boha.
Koľko ľudí žilo v dejinách, koľko ľudí žilo a bude ešte žiť na tomto svete, na rôznych kontinentoch,… koľko Židov čakalo na tento moment a koľko iných vierovyznaní je postavených na tejto skutočnosti. Kristus bol reálnou súčasťou dejín, v konkrétom čase a v konkrétnom priestore. A oni by mohli patriť medzi tých pár šťastných, ktorí túto časť dejín mohli žiť na vlastnej koži. To bolo dnes mimoriadnou milosťou pre nich. Nedokázali si to však uvedomiť ani spracovať… My ľudia sme takí, niekedy dôležité veci prehliadame….Sklamanie z Boha dnes prerástlo do hnevu. A v hneve vyhnali Ježiša z mesta. On pokojne prechádza pomedzi nich a odchádza preč.
Boh nám nevyčíta náš hnev, ani nezazlieva, keď sme z neho sklamaní, nevyčíta neschopnosť dívať sa na veci ináč, viac láskou,… Veď nás stvoril, chápe nás a vie, že naša ľudská prirodzenosť sa hnevá, keď cíti sklamanie, bolesť alebo frustráciu, hoci často z nesprávnych podnetov. A dokonca chápe, že sa občas musíme hnevať na neho, lebo ináč to nevieme. Dôležité však je, že všetko toto nič nemení na Jeho láske k nám. Ak by tomu tak nebolo, ak by nemal lásky a súcitu s nami, mohol by zvolať oheň z neba, ako mu na inom mieste odporúčali apoštoli a zahubiť celé mesto. On miesto toho iba odíde.
V živote svetskom aj duchovnom môžeme byť v rôznych situáciách a možno aj takých, kedy naša prirodzenosť nebude schopná vidieť alebo prijať Boha, ktorý sa jej zjavuje. Možno Božie milosrdenstvo a požehnanie nenaberá onen charakter zázračného zvratu udalostí v našich životoch. A tak sa pýtame, či je Boh ozaj Bohom. Všetko nás bude nútiť hnevať sa na Boha, či byť z neho sklamaní. Boh tento prejav našej bolesti a slabosti chápe, má súcit. Ale skúsme si vtedy uvedomiť, že máme rovnakú milosť, akú mali dnešní poslucháči. Tou milosťou, ktorú vtedy takmer určite nedokážeme vidieť, je Božia stálosť v tom, že ostáva Bohom a ostáva prítomným, blízko nás. Aj keď nie fyzickým spôsobom, je pri nás. Len si prosme o milosť, nevyhodiť ho za hradby svojho srdca ako ho dnes vyhnali za mesto.
A ak by sme ho aj vyhodili, kiež nám Pán daruje milosť ľútosti, aby sme ho mohli prijať opäť. On bude isto pripravený vrátiť sa, lebo zaiste nás neopustí úplne.
Katka H.